Dark
Temnota. To je to čo ma napĺňa. Neviem kde som ani čo tu robím. Metám sa zo všetkých síl, ale je to zbytočné. Cítila som a aj počula ako sa so mnou rozprávala Maggie. Snažila som sa otvoriť oči, ale tá temnota ma doslova ťahala a vysávala zo mňa energiu. Nie! Nevzdám sa! Kvôli Markovi, kvôli Maggie a kvôli smečke. Moje viečka boli ťažké ako tehla. Takže na tri. Raz...dva...triiiii... Tak fajn. Ešte raz. Raz...dva...triii. Pomalililinky som začala zdvíhať viečka. Chvíľu mi trvalo zaostriť, ale nakoniec som si všimla ako sa nado mnou skláňa Louis a niečo robí s tým pípajúcim prístrojom. Počkať! On ma chce...odpojiť?! No to si robíš srandu. A kde je vlastne Maggie? Takže...oni už rátajú, že som mŕtva? Fajn. Z oka mi vytečie jediná slza. Ďalším už nedám dôvod opustiť moje slzné kanáliky. Myslela som, že som našla kamarátov, ale oni by najradšej boli, keby skapem. Mám toho dosť! Od teraz s nikým nebudem zachádzať v rukavičkách. Toto je môj život, moje pravidlá, moje myšlienky, moje názory. A NIKTO mi nebude rozkazovať!
,,Dark?! Ty žiješ!" skríkne Louis až ma trhne.
Vybehne na chodbu a vykrikuje na sestričky. Ja pretočím očami.
,,To je prekvapenie čo?!" zachraptím ironicky, i keď viem že tu nikto nie je.
Po chvíli ma obskakujú sestričky a pýtajú sa ako sa mám, či ma niečo nebolí, či mi nie je zle, a tak podobne.
,,Je mi fajn! A teraz padajte! Chcem si pospať." zaklamem a oni všetky sklapnú a odpochodujú preč.
Samozrejme, že mi nie je fajn. Ani fyzicky, ani psychicky. Ale to im nepoviem. Na chrbtici ma studení niečo kovové a na krku mám límec ako nejaký pes. Vážne úžasné. Už už začínam zatvárať oči, že si pospím, keď zrazu do izby vtrhne Maggie a začne mi klásť množstvo otázok, ktoré úspešne ignorujem a snažím sa spať.
,,Dark? Stalo sa niečo?" spýta sa a ja pretočím oči.
,,Zrazu ťa to zaujíma." poviem sarkasticky a zavriem oči.
,,O čom to hovoríš? Vždy mi záležalo čo ti je a čo ťa trápi." povie a ja sa ironicky zasmejem, teda aspoň som sa o to pokúsila.
Znelo to skôr ako škriekanie papagája, ktorého práve škrtia. Našťastie do izby vošiel Louis a poslal Maggie preč, aby ma mohol dopodrobna vyšetriť. Maggie z izby vychádza so sklonenou hlavou a smutným výrazom v tvári. Posledný krát sa na mňa pozrie a ja rýchlo odvrátim zrak. Počujem už len slabé cvaknutie dverí a následne Louisove kroky. Nehovorí nič, len kontroľuje prístroje a hadičky, ktoré mám napichané v sebe.
Po polhodinovej kontrole sa Louis konečne vystrie, ale zostáva stáť pri mojej posteli. Hľadí na mňa zvláštnym pohľadom. Pozriem sa mu do očí a vidím v nich sklamanie, smútok, ľútosť...už nevydržím ten nátlak a odvrátim zrak. Môj pohľad ostáva naďalej kamenný. Nemám za potrebu dávať najavo svoje emócie. Teraz už nie. Už nespravím tú istú chybu.
Louisov pohľad je stále upriamený na mňa, ale stále nič nepovie. Už ma to začína štvať. Po dlhšej chvíli to už nevydržím a pozriem sa naňho tvrdým nepriateľským pohľadom.
,,No tak už to povedz! Povedz, že si sklamaný, že nie som mŕtva. Povedz, že si zo mňa znechutený. No ták dotoho!" poviem hlasnejšie ako som chcela a hlasivky mi pri poslednom slove zlyhajú.
Som taká vysílená, že mi úplne odišli hlasivky. Chcela som ešte niečo povedať, ale nešlo to. Stratila som hlas.
,,Pokoj! Nenamáhaj sa! Nič z toho čo si povedala nie je pravda." začne a sadne si na posteľ.
,,Som len sklamaný, že som tomu nemohol nijako zabrániť. Že je to vpodstate len a len moja vina, že si skoro zomrela. Som sklamaný a znechutený akurát tak zo seba." povie zdrvene a sklopí zrak.
,,Ja ťa mám rád Dark. Nchcel som ti ublížiť. Je mi to ľúto." povie tichšie a bez slova odíde.
Chcela som mu niečo povedať, ale nemohla som a to ma príšerne štvalo. Chcela som mu povedať, že to nie je jeho vina. Že aj ja mám rada jeho. Snažila som sa kričať, ale vychádzalo zo mňa iba chrčanie. Pritisla som viečka k sebe.
Prečo som vlastne ja tu? Veď len každému ubližujem. A to, že ma všetci opustili, ja vlastne...sa im ani nečudujem. Veď, kto by to so mnou aj vydržal. To ako som dnes odbila Maggie...samozrejme, že mi je to ľúto, ale ja sa už viac nechcem trápiť, a preto bude lepšie keď vypnem. Skrátka vypnem všetky svoje emócie a budem mať na háku všetko a všetkých.
Deň sa blížil ku koncu a ja som tupo hľadela pred seba. Hmmm kto vie prečo tu James nebol. A ani za mnou neprišiel. A to ma utvrdzuje v tom, že ma nenávidí a taktiež aj ja jeho. Je to obyčajný sebec, ktorý je ku mne milý len vtedy, keď sa mu to hodí. Je zo skrátka zbabelec.
Ani neviem ako a oči sa mi začali sami zatvárať. O chvíľu som upadla do ríše snov. Teda v mojom prípade nočných môr.
Tma. Prvé slovo, ktoré ma vtedy napadlo. Cez oči som mala pásku a sedela som na nejakej drevenej, pomaly sa rozpadávajúcej sa stoličke. Teda asi. Ruky som mala zviazané lanom za chrbtom. Nohy som mala zaviazané osobitne o nohy stoličky. Páchlo to tu plesňou a bolo tu hrobové ticho. Po chvíli sa ozval škrípot dvier. A následne nejaké hlasy. Jeden bol určite mužský a druhý zasa ženský. Tretí znel tlmeno a vôbec mu nebolo rozumieť. Pravdepodobne to bol tiež chlap, ale nie som si tým na sto percent istá. Bavili sa o nejakej obete či čo. Zrazu mi niekto strhol pásku z očí a mne do očí udrelo silné svetlo, ktoré vychádzalo pravdepodobne zo žiarovky. Zaklipkala som očami a trvalo kým som si zvykla na svetlo. Poobzerala som sa okolo seba. Bola som v malej miestnosti, pripomínajúcu celu. Keď som sa poobzerala lepšie, zostala som sedieť s vyrazeným dychom. Nevedela som sa vôbec nadýchnúť. Ten pohľad bol dychberúci. O môj bože. Nie nie nie. Pre boha! Na stene boli prikované telá Jamesa, Maggie a Marka. Okolo nich boli samé mučiace nástroje. Boli tu sekery, nože, meče, dýky, šípi, biče a čo ja ešte viem, čo za svinstvá. Všetci traja boli zakrvavený a ich hrudníky sa nadvihovali len veľmi pomaly a sťažka. Teda iba Maggiin a Jamesov. Mark sa ani len nehol. Nevydával žiadne známky života. James a Maggie na mňa zdvihli zrak a pozreli sa na mňa tým najkrutejším pohľadom. Mučili ma len tým, že sa na mňa pozerali. Sklopila som zrak a viečka pritisla čo najviac k sebe. Je to len sen. No ták. Je to len sen! Niekto ma strhol za rameno a schytil mi bradu a nadvihol mi hlavu. Viečka som stále tisla k sebe.
,,No ták pozri sa! Pozri, čo si spôsobila! Vidíš akú skazu robíš?! Si špina! Obyčajná špina! Nevieš nič iné len kaziť ľuďom životy!" skríkol niekto a opäť mi trhol bradou.
Šokovalo ma to. Nie to, čo povedal, ale ten hlas, čo to povedal. Vytreštila som oči a dívala sa s otvorenými ústami. S nenávistným pohľadom sa na mňa díval pár hnedých kukadiel.
,,Mami?" poviem bolestne a ona sa na mňa uškrnie.
,,A čo si čakala? Už od tvojho narodenia si mi robila problémy a teraz je čas to skončiť." dopovie a ladným krokom akým to vie len ona sa presunie k stene s 'nástrojmi'.
,,Hmmm...a čo tááák toto!" povie škodoradostným tónom a do ruky zoberie dýku.
Na čepeli dýky je vyrytý znak MV. Potom tam je vyrytý had, ktorý sa obmotáva okolo rukoväti dýky. Ako?! Ako to, že moja matka je také monštrum? Nie! Je to len sen. Je to len sen. Ale čo ak nie?! Čo ak moja mama je vážne taká krutá?
Pozriem sa na ňu a ona neváha a zabodne dýku do Maggiinho srdca. Zvriesknem z plného hrdla a mykám zo sebou, ale akoby moje nohy a ruky vážili tonu. Mama prejde k Jamesovi a chytí ho za bradu.
,,Bude ho škoda. Chceš povedať niečo Darkon na rozlúčku?" povie a hrá sa z dýkou.
James zdvihne zrak a znechutene sa na mňa pozrie. Mne sa do očí tlačia slzy, ale snažím sa ich potlačiť.
,,Je to tvoja vina!" chrstne mi do tváre a mihnutím oka je dýka v jeho srdci.
Oči otvorím dokorán a prudko dýcham. Bol to len sen. Bol to len a len sen. Upokojujem sa, ale moc mi to nepomáha. Chvíľu trvá, kým sa upokojím, ale nakoniec svoj dych spomalím. Je to tvoja vina! Tieto slová mi znejú v hlave ako ozvena. Mal James pravdu? Je to všetko moja vina?
Všimnem si, že v izbe je ešte tma, takže musí byť ešte noc. Pohľad mi padne na okno a dych sa mi opäť zrýchli na maximum. Niekto tam totižto stojí.
Keďže som vás nechcela sklamať, tak som Dark nechala nažive. Dúfam, že ste spokojní a že sa vám časť páčila ♡♡♡