Slobodný Väzeň (2.)

28. vlastné telo

Nájsť Tara bolo jednoduché. Stačil jeden dotyk a už som s Lokim padala prázdnotou do ďalšieho vesmíru. Na pohľad Lokie, keď sa Tar premenil späť do svojej podoby, nezabudnem.

Čakala som na náraz. Ten neprichádzal. Cítila som ako moje telo zastalo vo vzduchu. Ani na zemi, ale ani som nepadala. Cítila som sa ako vo vákuu, akoby moje telo levitovalo. Všade naokolo bola šedá hmla. Svet akoby nikde nezačínal, ale ani nikde nekončil. Niečo je zle. Muselo sa stať niečo strašné, že to v tomto vesmíre nezanechalo nič.

,,Kde to sme?" Počula som Lokiho znepokojený hlas. Ten mi ku kľudu vôbec nepomohol.

,,To...neviem. Cítim len chlad a prázdno." Skúšala som zachytiť čokoľvek živé. Neúspešne.

Hmla naokolo začala hustnúť a približovať sa. To nie je vôbec dobré. Z hmly sa tvorili tiene postáv. Boli všade okolo nás. Chichotali sa ako z horrorového filmu. Prepadla som panike. Túto hmlu som videla posledne na Asgarde. Skoro ma zabila. Jeden obrys postavy sa priblížil bližšie. Z hmly sa mu sformovala tvár. Desivý úsmev...a tie oči...oči čo nekončili nikam. Len do mláky vlastného strachu a zúfalstva.

,,Entita..." Povedala som tak ticho, že som to nepočula ani ja. Vysloviť to slovo bolo ako sa postaviť smrti. Už chápem, prečo nikto vo filme Harry Potter nevyslovoval meno Voldemort. To meno predstavovalo smrť.

,,Dlho sme sa nepočuli." Postava sa rozplynula a nahradili ju dva ďalšie desivé obrysy. ,,Zlyhala si, pozbieral som všetky kamene...zničil som všetko. Už som len ja a vy. Až zničím vás, nič iné ako temná deštrukcia mojej existencie neostane." Ozýval sa hlas entity z každej strany, kde stál obrys postavy.

Z paniky sa stala bezmocnosť. Ako mohol všetko zničiť! Tak dlho som nebola v iných vesmíroch! Všetkých čo som poznala sú preč! Už ich nikdy neuvidím. Zlyhala som. Tara z vesmíru, kde sa stali Avangers desivými zloduchmi, mala pravdu. Nikdy nejde zachrániť všetkých. Ja som nezachránila nikoho. Ani som nestihla povedať Lokimu ako ho ľúbim. Od chvíle, čo som započula hlas, ktorý mi tvrdil, že klame...pomyslela som nanňho s pocitom hnevu a zrady. Mala som ostať doma na Zemi a nie ísť na Asgard. Mala som ostať do poslednej chvíle s priateľmi a bojovať po ich boku. Zomrieť s nimi.

Z myšlienok ma vytrhli obrysy postáv. Vrhli sa na mňa! Hmla prerážala moju pokožku a vo svojom vnútri som cítila desivý chlad. Snažila som sa brániť! Metala som rukami a aspoň nachvíľu nechala postavy rozplynúť. Hmla sa však hneď spojila a naďalej mi spôsobovala neuveriteľnú bolesť. Pozerala som sa po Lokim, pomoci. Ale toho som nikde nevidela...ani nepočula. Postavy vrieskali, pišťali...vydávali neľudské zvuky. Akoby pri každom dotyku trhali kus môjho vnútra, môjho ja. Zrazu zo mňa niečo vytiahli! Odhodili to kúsok odo mňa. Všetky postavy sa vyparili. Cítila som v sebe prázdno. Akoby rozdrtili moje ja na tisíc kúskov a pohodili ho do prázdna, ktoré je všade naokolo.

,,Si v poriadku Tara!?" Pribehol ku mne zdesený Loki. Podoprel mi rukou hlavu a ruku mi položil na líce. ,,Si úplne zmrznutá..." Videla som v jeho očiach des. Asi som nevyzerala vôbec dobre. Cítila som sa mizerne. Bola mi zima, zaťažko sa mi dýchalo a svet naokolo sa krútil v nezmyselných obrátkach vždy keď som sa snažila zdvihnúť hlavu. ,,Hovor na mňa!" Pravda, ja som ticho. Čo mám povedať? Pomoc? Je mi strašne? Chcem vedieť čo zo mňa tie tiene vyrvali. Pomaly som pootočila hlavu tým smerom. Pery sa mi triasli, keď som sa snažila vysloviť čo i len hlásku. Loki ma pochopil. Podobral moje telo a s ľahkosťou a jemnosťou ho preniesol bližšie k môjmu objektu záujmu. ,,Čo to je...?"

Bol to kus hmly odlišujúcej sa od zvyšku. Krútila sa ako búrlivé tornádo. Raz prudko, o sekundu na to sa prelievala pomaly ako voda. Z hmly sa formovalo telo. Bolo v podivnej polohe, akoby malo ochabnuté všetky svaly. Uvidela som tvár. Krvi by sa mi nikto nedorezal. Bielokrvavé vlasy čo plápolali ako oheň do prázdna...Ostré zuby, ktoré boli zaťaté v bolestivom výraze. Predo mnou bol hlas.

,,H-h-las...?" Vykoktala som ticho zo seba. Bolo to ako použiť zvyšnú energiu na život.

Telo čo vyzeralo okrem tváre ako mŕtve sa zrazu ako v kŕči schúlilo do klbka. Hlas sa triasol ako ja.

,,To nemôže byť realita..." Tíško prehovoril. ,,Ja mám vlastné telo..."