Slobodný Väzeň (2.)

34. takto vznikla minulosť a prítomnosť

,,Postaráte sa o ňu?" spýtala som sa Friggy, lebo som cítila, že opäť čoskoro skočíme.

,,Tak ako som sa už raz postarala o teba." Usmiala sa a pohladila ma po ramene. Na malú chvíľu som mala pocit, že mám po boku svoju mamu, na ktorú si nepamätám.

Skok.

Dopad.

,,Sú všetci v poriadku?" Rozhliadla som sa. Hlas aj Loki sa zdvíhali z vlhkej zeme.

,,Až na boľavý chrbát, myslím, že áno." Postavil sa pomaly Loki a začal sa obzerať.

Nič iné ako temný les som okolo seba nevidela. Noc pravdepodobne len začínala. Vzduch bol svieži a nasiaknutý vôňou borovicového dreva. Pomyslela som na žiarivý lúč svetla vychádzajúci z mojej ruky. Koža sa mi rozsvietila, až som musela od dlane odvrátiť zrak. Sklonila som ju k zemi a namierila pred seba, ,,v strede lesa ostať nemôžeme. Ktorým smerom navrhujete ísť?"

,,Sme na Zemi Tara, nechávam to na tebe." Ozval sa Hlas s neurčitou odpoveďou. Loki taktiež v tichosti prikývol. Od kedy som sa stala vedúcim skupiny?

Zhlboka som sa nadýchla a vydala sa temným lesom, osvetlený len svetlom z mojej ruky. Kráčali sme dobrých dvadsať minút, no stále som nenarážala na nič iné ako stromy. Niekde bol tak hustý porast, že nám bodliaky nedovolili prejsť a museli sme zvoliť inú cestu. V tom som v tme zazrela rozptýlené drobné svetielka. Boli to malé vyhasínajúce ohníčky. V ich centre som zazrela pohyb. Spomalila som krok a prestala si rukou svietiť na cestu. Aj keď nás už možné nebezpečenstvo videlo prichádzať, snáď nebude vedieť našu ďalšiu presnú polohu.

,,Tara, čo sa deje?" Spýtal sa Loki stojaci za mnou.

,,Vidíš tie plamienky ohňa v tme? Niečo tam je. Niečo čo môže byť nebezpečné, cítim to." Povedala som potichu a pomaly kráčala vľavo, aby sme k miestu prišli z iného uhlu.

,,Buď opatrná." Povedal starostlivo Loki. Srdce mi mierne poskočilo, ako krásne to od neho znelo...ale teraz som sa musela sústrediť.

Došla som bližšie k miestu, kde som videla hýbať sa siluetu. Predstavila som si mačací zrak, aby som vedela rozoznať čo sa to tam skrýva. Moje pocity boli ešte zmiešanejšie. ,,Je to len...dieťa." Zamračila som sa a chýbajúci kus cesty som dokráčala bez toho, aby som sa blížila...avšak stále som bola opatrná.

,,Takže ty si sa bála malého dievčatka?" Zasmial sa Hlas, ktorý vyzeral, že naňho celá situácia pôsobí komickým dojmom. A vo svojej podstate mal pravdu. Urobila som z komára, somára.

Malé dievča sa hralo s malým kúskom kamienka, akoby ju netrápilo, že je stratená sama v lese. Je pravda, že mnohé veci malým deťom nedopínajú, a toto mohla byť jedna z nich. ,,Kde bývaš maličká?" Kľakla som si a prihovorila sa jej.

,,V domčeku." Odpovedala nevinne.

,,A kde je ten domček?" Skúšala som zistiť, ako ju dostať domov.

,,U jazierka." Opäť odpovedala bez toho, aby sa na mňa čo i len pozrela. Vyzerala ako stratená v inej realite. Musela mať poriadne veľkú fantáziu.

,,Pomôžeme ti dostať sa do domčeka u jazierka...pôjdeš s nami?" Malá iba zahmkala na súhlas. Postavila sa a podala mi ruku, v ktorej nemala svoj kameň.

,,Tak ide sa teda hľadať domček u jazierka." Zhlboka som sa nadýchla a vydala sa do kroku. Malá ma nasledovala. Kráčali sme lesom dobrú hodinu, no nikde žiadne jazero nebolo. V priebehu ďalšej hodiny som zobrala malú na ruky, no Loki mi ju hneď zobral so slovami: ,,Nenechám ťa predsa nosiť takú tiahu, určite si ešte vysilená z arény." Vtedy mi opäť poskočilo srdce. Na arénu som už ani nemyslela. Bolo to tak dávno, a pritom len pár hodín dozadu.