Slobodný Väzeň (2.)

6. Boh klamstiev neklame...

Ležala som v Lokiho náručí. Jeho sálajúce teplo ma príjemne zohrievalo. Užívala som si dotyk jeho jemných rúk, ktoré ma hladili po chrbte v uspávajúcom rytme.

Stále som však nemohla zaspať. Hlas povedal, že  Loki klame. Avšak hlas mi taktiež klamal, takže ho nemusím brať do úvahy. Ale ak by som zobrala na vedomie to, že by náhodou hovoril pravdu, tak sa o tom s Lokim porozprávať nemôžem. Je to boh klamstiev, ak je niekto, kto vie z klamstva urobiť presvedčivú pravdu, tak je to on. Neviem však kde bol. Hlas mohol na vážnosti preháňať. Mohol byť miesto toho len v inom obchode. Možno chystá nejaké prekvapenie. Avšak mohol sa taktiež niekde potulovať a zabíjať, tak ako tie 2 dni čo si behal voľne po New Yourku pred útokom. Nemôžem byť zbrklá, overím si fakty. Len ešte musím nájsť spôsob ako.

Opäť som sedela v kafetérii. V ruke som držala šálku a popíjala čaj. Iba náreky ľudí prerušovalo príjemné ticho. Hlas sedel oproti mne a bez akéhokoľvek náznaku emócií sa na mňa pozeral a skúmal moje správanie. Poriadne som sa zamračila no on sa nad tým len pousmial.

,,Tentokrát sme na rovnakej lodi."

,,Ak by aj hej, ja som kapitán a ty si len pasažier." Snažila som sa nevtiahnuť seba do jeho intríg. Odpila som si čaju. Musela som uznať, že bol príjemne sladký...akoby som bola teraz reálne v kafetérii a nie doma pritúlená k Lokimu.

,,Kapitán dáva rozkazy. Čo ak vie pasažier zareagovať na situáciu skôr, ale nemôže nič urobiť, lebo mu to kapitán ešte nepovolil...musí poprosiť o zvolenie, to predĺži drahocenný čas a kapitán aj s pasažiermi môžu umrieť. Nie sme na Titanicu." Rozprával sa ako pri bežnej konverzácii o počasí, pritom hovoril o kontrole môjho tela a mysle.

,,Prečo si sa zrazu ozval...čo je tak podstatné?" Žmúrila som naňho a pozorne ho sledovala, vôbec neznervóznel.

,,Už som ti to raz hovoril. Možno ti vizuálna ukážka pomôže osviežiť pamäť a priblíži vážnosť problému." Postavil sa a ladne mávol rukou.

Zjavili sme sa v strede ničoty. Nikde nebolo nič...ani svoje telo som nevidela. Počula som len svoju myseľ a hlas.

,,Je tu nuda, však? Zistil som to po mnohých miliónov rokov. Preto som vytvoril realitu. S ňou vznikol i kameň reality. Vznikli planéty, svety, galaxie, život. Bol to ako obrázok, nehýbal sa, len bol. Vytvoril som preo čas, nech plynie a život sa hýbe vpred...s časom vznikol kameň času. Avšak pokrok v živote nebol, nič sa nedialo, nemali zmysel. Dal som životu myseľ a vznikol kameň mysle. Život sa začal rozvíjať, rozmýšlať. Ale nevládal. Čokoľvek robili, robili pomaly, preto som im dal silu a vznikol kameň sily. A keď začali starnuť, vytvoril som pre život svet, kde sa môžu zregenerovať, vymazať staré spomienky a začat život znovu ako niekto iný. Vznikol kameň duše, život dostal dušu a tá sa po smrti dostala do kameňa-sveta-duší. Svet duší bol však nestabilný a preto vznikol kameň priestoru, ktorý pomáhal celú komplexnú realitu udržiavať. Čím viac som tvoril, tým viac som slabol. V každom kameni ostala časť mojej nekonečnej energie. Preto sa začali nazývať kamene nekonečna.
Teraz si však niekto povedal, že kamene pozbiera, aby získal vládu nad všetkým, a tým nastolil rovnováhu, o ktorú som sa ja prestal starať. Zbiera kamene. Ak ich bude mať všetky, bude dostatočne silný, aby ma porazil v súboji jeden na jedného. Moja sila nie je tak účinná proti samému sebe, kamene sú moja časť a musíme ich získať skôr ako on."

Toto bol halsov najdlhší monológ. Kedysi sme sa moc nerozprávali. Ozval sa vždy vtedy, aby vo mne rozdúchal hnev alebo, keď som mala voľačo zlého spraviť až kým nado mnou neprebral kontrolu. Keď si to teraz uvedomujem, už od začiatku sa správal povýšene...ako Stark. Momentálne mi ukázal z jeho pohľadu ako vytvoril život....mňa a všetko čo mi príde samozréjme...rozpráva sa so mnou rovnocenne. Začínam mu veriť každou chvíľou viac a viac. Bojím sa však, že robím chybu a už ma Avengers nezachránia.

,,Ako môžme toho šialenca zastaviť?" Spýtam sa s malou dušičkou, keďže si uvedomujem, že chcem spolupracovať s niekým,  koho som už v živote nechcela počuť.

,,Spoluprácou..."