Slobodný Väzeň (2.)

30. stopy minulosti 1/?

Biely záblesk pred očami so zahučaním v ušiach bol riadne silný a vyhodil ma z rovnováhy. Dopadla som do ľadového snehu a chlad pohltil celé moje telo. Predstavila som si teplý horolezecký oblek...ale zmeniť predstavu do reality šlo už ťažšie. Pociťujem, že Hlas mi už nepomáha a ja len čerpám jeho energiu čo vo mne ostala.

,,Kde to sme?" Obzeral sa okolo seba zmätene Loki.

,,Mal by si byť prvým, ktorý by mal spoznať toto miesto." Zasmial sa mierne posmešne Hlas. Je vidno, že sa s mladým Lokim mierne zahráva.

,,Jötunheim?" Spýtala som sa nahlas, lebo som si stále nebola istá.

,,Správne, lepšia otázka, kedy to sme..." Obzeral sa okolo seba a snažil sa zrejme nájsť niečo čo by mu prezradilo, v akom období sme skončili. Na hodinách šutrológie v S.H.I.E.L.D.e som nedávala pozor. Možno kvôli tomu teraz neviem zistiť ako staré sú hordy ľadu okolo nás.

Vykročila som vpred, aby som skúsila nájsť nejakú stopu. Pod malou vrstvou snehu bola len hromada ľadu. ,,Pozor, poriadne sa to šmý..." Ani som nestihla dopovedať varovanie, sama som zakopla o veľkú hrudu ľadu. 

,,Našla si stopu Tara. Výborne. Sme po veľkej bitke medzi Jötunheimom a Asgardom. Rok 965 po Kristovi."

,,Ako si to vyčítal z veľkej kopy snehu?" Nechápala som.

,,Nie snehu, ale ľadu. To naznačuje, že ľadoví obri bojovali a malá vrstva snehu naznačuje, že to bolo tak pred dvoma hodinami ak nie menej. A dopomohlo mi aj mŕtve telo o ktoré si zakopla." Poukázal Hlas mojím smerom.

Doteraz som si myslela, že je to ľad. Až teraz vidím, že ešte stále sedím na hrudníku mŕtveho snežného obra. Rýchlo som sa postavila a čo najrýchlejšie z tela zliezla. Pohľad mi padol na mŕtvu tvár. Ľadoví obri sú riadne veľkí a desiví.

Tiché svišťanie vetra prerušil slabý plač. Zabudla som na mŕtvolu a nasledovala zvuky.

,,Opatrne." Povedal Hlas za mnou. 

,,Je to dieťa. A ak sme uprostred vojny medzi dvoma planétami, tak bojisko nie je zrovna najbezpečnejšie miesto." Nezaujímali ma jeho reči. Materský inštinkt sa vo mne zapol, a aj keď nie som matkou, chcela som pomôcť.

Konečne som prišla ku zdroju zvuku. Dieťa snežných obrov prestalo plakať a pozeralo sa na mňa veľkými červenými očami. Neboli desivé, skôr plné záujmu. Na to aká bola veľká mŕtvola, toto dieťa bol úplný drobec. Zobrala som ho z chladnej zeme a kolísala v náručí. Keď som zdvihla zrak, našla som ďalšiu mŕtvolu. Možno jeho matku. Porozhliadla som sa po okolí. V diaľke som zahliadla chrám.

,,Môžeme skúsiť vyjsť na vrchol a odtiaľ sa porozhliadnuť po okolí." Navrhla som ostatným. Prikývli. Dúfam, že tam bude aj nejaký ľadový obor, ktorý by sa postaral o dieťa.

Oči dieťaťa ma stále sledovali a prepaľovali mňa aj okolie so záujmom.

,,Páčiš sa mu." Povedal Loki keď ma dostihol a kráčali sme zarovnako. Cítila som, že radšej bude v mojej blízkosti ako vedľa Hlasu, ktorému zatiaľ vôbec neverí.

,,Od kedy sa ty vyznáš v deťoch." Zasmiala som sa.

,,Vyznám sa v ľuďoch." Nadvihol lišiacky obočie. Stále som však cítila, že je nesvoj. Predsa len sa cestovaním vesmírmi dozvedel o svojom pravom pôvode...a teraz je na svojej rodnej planéte, v nesprávnom čase, zrovna v tú najmenej vhodnú dobu.

Došli sme až na vrchol chrámu. Všade naokolo bolo ticho a nikde známky života. Zrazu som pocítila v bruchu nevoľnosť. Pre istotu som položila malého na zem. Ten začal opäť plakať. Videla som, že Loki pociťuje podobné nepríjemné pocity. Cítila som ako by sa moje telo chcelo rozsypať na tisíc kúskov, ale stále ho niečo zázračne držalo pohromade.

,,Čo sa deje Hlas?" Pozrela som sa jeho smerom. Sedel v kľude na zemi a z hlboka dýchal.

,,Takto sa cítiš, keď nekontroľovane skočíš časom." Pozrela som sa na dieťa. Plakalo a pozeralo sa na mňa akoby som ho opúšťala...čo bola vpodstate pravda. ,,Neboj, bude v poriadku."  Uisťoval ma Hlas.

V diaľke som zazrela postavu muža. Hneď na to sme skočili časom.