Slobodný Väzeň (2.)

11. knižnica

To čo som videla po prekročení prahu dverí ma uchvátilo. Na Zemi sa majú čo učiť. Knižnica mala dve poschodia. Rovno pri vchode mala voľnú plochu, v ktorej strede sa týčila fontána so sochou pegasa. Pegas mal roztiahnuté krídla a na jeho chrbte sedela vyobrazená bojovníčka do posledného detailu. Sadla som si na okraj fontány a pozrela sa na kamennú tabuľku pod sochou.
Len asgardské runy, ktoré som nevedela prečítať. Loki ma ich chcel naučiť, bohužiaľ, nebol na to ešte čas.
Sakra!
Teraz by sa mi to hodilo.

Vitaj na mojom rýchlokurze učenia! Stačí lusknuť prstami a budeš vedieť čo potrebuješ. Zatvor oči, otoč sa okolo svojej osi a kurz je ukončený!  Ozval sa hlas a znel ako páni v reklame, ktorí sa snažia predať ľuďom nepotrebné predmety.

Zatvorila som oči, urobila otočku, luskla prstami a opäť sa zadívala na tabuľku na fontáne. Z rún sa stali krásne čitateľné písmená.

Wow! To je úžasné! A tá otočka bola potrebná?

Len pre efekt. Nekaz dojem.

Zasmiala som sa a prečítala si tabuľku.
'Venované statočným bojovníčkam, Valkýram.'
Podľa vyzobrazenia tváre sochy, bojovali určite tvrdo. Z Lokiho rozprávaní len viem, že všetky zahynuli pri nejakej bitke.

Za fontánov sa do oboch strán týčili honosné schody. Na medzi poschodí bolo ďaľších niekoľko políc s knihami. Mnohé siahali až k stropu. Mohlo tu byť tisíce kníh, no aj napriek tomu to vyzeralo útulne a honosne s prebytkom priestoru. Boli tu rôzne žánre, od Asgardskej hisrórie, cez príbehy mne neznámych autorov až po bojové umenia.

Na druhom poschodí je Loki. Upozornil ma hlas a ja som stuhla.

Chcela som prísť k nemu, objať ho, dať mu bozk na pery...no potom na mňa realita vyvalí kýbel studenej vody a ja zistím, že som niekto úplne iný a učím sa na Asgarde splynúť a bojovať spoločne s hlasom.
No i tak mi to nedalo a chcela som ho aspoň vidieť.
Po špičkách som sa zakrádala po schodoch a medzi policami hľadala jeho zelený plášť.
Našla som ho medzi viacerými kreslami ako si číta, na mňa dosť hrubú, knihu s názvom 'Tajomstvá skrýtých svetov'.
Vyzeral hlboko ponorený do knihy, preto som sa chcela prikradnúť bližšie.
Vyšla som spoza rohu a veľmi pomalinky som sa približovala, aby sa v jeho zornom poli nič nepohlo. Zrazu som zpočula tok vody. Fontána sa zapla a z diaľky som videla ako tečú z okrajov malé prúdiky vody. To Lokiho vyrušilo a obhliadol sa nokolo. Bola som pár metrov pred tým.
Pozeral sa cezo mňa. Zažmúril oči a ešte raz sa pozorne obhliadol.
Mne situácia vôbec nedávala zmysel...prečo ma nevidí?

Chcela si sa zakrádať, telo a podvedomie sa ti na to automaticky prispôsobilo. Povedal hlas akoby to bola samozrejmosť.

Loki sa opäť zapozeral na okolie mimo knihy. Niečo tušil. Myslím, že cítil moju prítomnosť. Knihu položil vedľa seba, naklonil sa mierne dopredu a vystrel dlaň pred ústa smerom nahor, akoby šiel niekomu dať vzdušnú pusu. Fúkol do dlane, zjavil sa zelený jemný prášok, ktorý letel mojim smerom. Prešiel cezo mňa akoby som tu ani nebola.

Amatér... Už som si predstavovala ako hlas vo svojej podobe prekrútil oči.

Prečo?

Toto by fungovalo na človeka, ktorý je len neviditeľný. Ten kto kúzlo vyšle uvidí nevidené, tak sa to píše v knihe. Ale ty...ty si ako duch, potreboval by zložitejšie kúzlo, aby ťa odhalil...

Takže môžem kľudne chodiť a skákať, a aj tak ma neupočuje?

Presne tak.

S kľudom sa posadila vedľa neho. Pousmiala som sa a pozorovala ho...ako si pomaly číta v knihe, prevracia zamyslene strany, ako jeho sýto zelené oči sledujú riadky a pozorne čítajú každé slovo.
Prisunula som sa o niečo bližšie, no zrazu sa prudko strhol a priložil mi skrytú dýku ku krku!