Slobodný Väzeň (2.)

15. entita

Z hmly sa sformovali oči a ústa. Desivé s ostrými zubami. Oči nemali zreničky, končili len v tmavnúcej hmle.
Panika narastala a srdce mi šlo vyskočiť z krku.

,,Našiel som vás..." Začula som dunivý hlas v celej mojej hlave.

,,Preber sa Tara! Lebo budeš snívať už do smrti!" Začula som v ozvene hlas, i hrozbu, ktorá z vety sršala.

Myslela som na všemožné strašidelné veci, ktoré by ma mohli vydesiť natoľko, aby som otvorila oči. Temné miestnosti, cintoríny, mŕtvoly, čo vyliezajú zo svojich hrobov, smrť blízkych, Lokiho, Avangers...ale stále to nebolo dostatočne desivé, aby ma to prebralo...strašidelná tvár a hromový smiech v celej mojej hlave, ktorý nenaznačoval nič dobré boli väčšia hrozba. Reálna!

Myklo mnou a zobudila som sa v posteli. Všade kľud a ticho. Ako vždy v mojej izbe na Asgarde. Ďalšia nočná mora. Srdce sa mi ukľudnilo. Som z toho všetkého zrejme tak vystresovaná, že mám najhoršie nočné mory čo sa mi kedy snívali. Alebo v tom môže mať prsty Loki! Je to dosť možné! Vytvoril ilúziu plnú strachu ako odplatu za jeho nepodarené chute v asgardských záhradách. Darebák jeden!

Nahnevane som vypochodovala z izby a zamierila si to rovno do jeho veľebnej kráľovskej komnaty, aby som mohla jeho veličenstvo nakopať do prdele! Na chodbách bolo prázdno. Obvykle som stretla len dvojicu hliadkujúcich stráží alebo jednu, maximálne dve služobné. Žeby tu tiež poznali pojem siesta?

Stála som pred dverami jeho komnaty a rozmýšľala ako do nich vtrhnem. Vykopnem ich? Pomaly ich otvorím  a zakradnem sa?

Potom mi došlo, že mám na svojej strane hlas a jeho úžasnú nekonečnú silu. Znehmotnila som sa a stala sa neviditeľnou. Šlo to tak hladko. Zrejme mi pobyt v paláci a tréning prospel. Prešla som miestnosťou. A našla som Lokiho sediaceho na posteli. Čítal si knihu. Bol tak rozkošný. Vyzeral, akoby ho slová úplne pohltili, no všimla som si, že sa každú chvíľu nedôverne rozhliada okolo seba. Zrejme čaká návštevu...a to v podobe mňa!

Zhmotnila som sa rovno pred jeho posteľou hneď potom ako po ďalšej kontrole sklopil zrak ku knihe. ,,Máš veľmi príjemnú fantáziu...nabudúce nezabudni pridať do ilúzie rovno moju mŕtvu podobizeň!" Povedala som so založenými rukami a nosom hore vetu na privítanie. Len nepatrne ho myklo. Videla som na okamih roztržitý pohľad, ktorý nechápal ako som sa k nemu dostala. Zacítila som malý pocit víťazstva.

,,Som predsa boh klamstva a nenávisti...pomsta je jedno z mojich hobby. Som v tom ozaj dobrý." Zákerne sa pousmial. Plán napajediť ma ešte viac mu rozhodne vyšiel. Zatla som ruky do pästí až som cítila ako mi belejú hánky. ,,Vieš, že si rozkošná, aj keď sa hneváš?" Zasmial sa, avšak nie ako zvyčajne. Toto bol nefalšovaný zvonivý hlas Lokiho, ktorý ma má rád a je v budúcnosti na Zemi. Kútiky úst sa mi mierne podvihli.

Smršť studenej vody! Zalapala som po dychu a vypľúvala vodu čo sa mi dostala do úst. Oči som otvorila dokorán a obzerala sa okolo seba. Bola som vo svojej zamokrenej posteli v izbe na Asgarde. Opäť.
Čo sa to tu sakra deje!
Ďalší šok prišiel, keď som sa obzrela doprava.
Stála tam Melechit s vázou v ruke. Pozerala sa na neznámy bod v diaľke, akoby jej myseľ nebola prítomná.

Voda vždy zaberie...neviem síce prečo. Ale osviežiť sa po ráne je vraj zdravé.

Začula som hlas. Mierne mi odľahlo.

Ju si nevšímaj. Ovládnuť telo a odstaviť myseľ iného v takejto situácii...v tvojom snení...bolo dosť náročne a pre jej myseľ nebezpečné....mala by sa z toho spamätať...za pár hodín...

,,Stále snívam?" Obzerala som sa okolo na každý detail.

Tentokrát nie. Kebyže ťa nevzbudím včas, mohla si v tej blaženej ilúzii ostať už navždy. Striaslo ma...kto vie akoby tá ilúzia pokračovala...

Zvonka som začula krik, ktorý pretrhal moje myšlienkové pochody.
Pozrela som sa von oknom. V krku sa mi vytvorila hrčka, ktorá sa nedala prehltnúť. rástla každou sekundou.
Rovnaká hmla ako v sne. Lenže všade naokolo!
Nie!
Nie! Nie! Nie!

To je tá entita pred ktorou som ťa varoval. Našla nás rýchlejšie ako som predpokladal!

Čo je zač!?

Zbiera kamene nekonečna. Chce, aby zanikol celý vesmír, proste všetko...a bolo len čiernočierne nič ako pred tým. Aby som bol len ja...

Ja!?
Hlas! On chce zničiť všetok život! Ako ho chceš zastaviť!?
Hlas!!

Ticho. Akoby ani neexistoval a ja som bola blázon, schyzofrenik čo sa rozpráva so svojim druhým ja.
Vybehla som s davom von. Bojovníci sa pripravovali na ochranu zámku a kráľovskej rodiny.
Čo mám robiť? S hlasom som len cvičila, aby sme boli v silnejšom spojení, nie, aby som bojovala proti vesmírnym príšerám!

Okolo preletel Thor! Rozmáchol sa so svojim mocným kladivom a bleskami udrel do najhustejšej hmly. Temnotu v hmle pretrhol záblesk a nato opäť ostalo len kvíliace ticho, ktoré pretrhával krik Asgarďanov.

Máte bojovníkov...
To aj ja.

Zadunelo mi v hlave, až som sa skrčila a chytila si ju do rúk. Nebola som jediná. I Thor sa mierne zapotácal. Asgarďania naokolo sa chytali za uši. Hmla sa začala rozdeľovať a tvarovať na bojovníkov...teda skorej len na hmlisté, útočiace prízraky. Akoby to boli len nočné mory.
Rozbehli sa po nádvorí, záhradách. Kade prešli, tam za sebou zanechali hmlistý opar. Kvetiny vädli, ľudia akoby chradli...starli, podaktorí zmizli úplne. Ďalší si šúchali časti tela, kde sa o nich hmla obtrela. Boli zošedlé...akoby spráchnivené. Najhoršie dopadli zrejme tí, ktorí sa zmenili na hmlu.

Prišiel som si len po jedno. Je to tu!
Vydajte mi to, po čo som si prišiel a vaša smrť bude rýchla a takmer bezbolestná!

Opäť sa prihovoril všetkým naokolo. Hlava mi poriadne zadunela. Hovorí o mne? Alebo chce len hlas? Akonáhle mi dodunel v hlave mohutný hlas entity, Thor v nej začal nové divadlo plné bleskov a ohlušujúcich hromov. Silné záblesky sa postupne vzďaľovali od epicentra smerom k zámku.

Zelený záblesk! O pár metrov vedľa mňa som uvidela Lokiho s bojovým výrazom na tvári. Svoje schované dýky teraz pevne stískal v oboch rukách. Zelené záblesky bledli ako sa stretávali s nekonečnou hmlou. Vlasy mu poletovali ledabolo do tváre a zakrývali zatínajúcu sánku.

Budem bojovať! Chce zrejme mňa. Teda hlas vo mne. Možno nás oboch. Zomierajú kvôli mne nevinní, ktorí ani nemajú poňatia čo sa tu deje. Svedomie mi skákalo po rozume a ja som sa rozbehla do stredu bitky. Predstava bojového brnenia čo ma mala ochrániť, ale zároveň som sa mohla pohodlne pohybovať sa okamžite zhmotnila na mojom tele. Ohybná pevná látka zafarbená do hnedočiernej farby mi obopla telo. V ruke som cítila silnú brnivú pálčivosť. Vyniesla som sa do vzduchu pár metrov nad zem a šmarila do hmly oslnivú guľu svetla! Tá sa roztreštila a zničila zopár bojovníkov hmíriacich sa na zemi. Hneď za ňou nasledovala ďalšia. Pritiahla som plnú pozornosť Lokiho, ktorý s otvorenými ústami ohúrene pozoroval čo dokážem. Avšak plnú moju pozornosť mala aj entita do ktorej som zaútočila. Chápadlo hmly vystrelilo rovno na mňa. Ruky som dala ochranne pred seba. Z oboch dlaní vyšla žiara svetla, ktorá sa následne spojila v jedno a odrazila tak blížiace sa nebezpečenstvo. Loki sa ku mne priblížil. Odrážal údery a ničil na zemi hmlistých bojovníkov, ktorí sa za mnou načahoovali. Hmla sa blížila zo všetkých strán. V okamihu sme boli obklopení nepriateľom. Lokiho som vyniesla do vzduchu vedľa mňa a vytvorila z predstáv okolo nás žiarivú guľu svetla, ktorá nás mala chrániť pred jasnou smrťou  všade okolo nás.

Ty si to čo hľadám! Opäť mi zadunel v hlave hlas entity. Rozletel sa do všetkých kúskov mojej mysle. Žiara čo nás obklopovala zoslabla. Zatínala som tvár, aby som ho vyhnala z hlavy. Je na mňa príliš mocný. Loki zneistel. Zrejme si všimol môj výraz a miznúcu žiaru. Žiara z nekoncentrovanosti zmizla úplne...priala som porážku. Čakala som ako bolestivá bude smrť. Tá však neprichádzala. Bola len desivá hmla a ticho. Zvuky z vonka a krik umierajúcich Asgarďanov ako by nikdy neexistoval. Prajem ti šťastnú cestu, dúfam že splní svoj účel...

Oficiálne vám predstavujem nového záporáka na scéne. Ako sa vám pozdáva? Sympatická hmla, nie? :D V ďalšej kapitolke vám v popisku napíšem jeden oznam. Dúfam, že vás výzva zaujme a budete aktívni!

Prajem vám všetkým príjemný zvyšok dňa!

Vaša Jaimix!