Slobodný Väzeň (2.)

17. avangers, pomstitelia dobra

S Lokim sme kráčali už hodnú chvíľu vedľa seba po plnej ulici a rozmýšľali čo ďalej.
Prvé čo mi napadlo bolo, aby sme šli za Tarou a a Lokim z tohto vesmíru. Lenže ďalšia myšlienka zakopala tú pred tým do zeme. Loki nevie, že som Tara. A ani by sa to nemal dozvedieť. Je z môjho vesmíru...a kto vie čo sa stane, keď zistí pravdu. Preto som sa rozhodla, že nájdeme Avangers a cez nich zistíme čo sa tu stalo. Teda aspoň dúfam. Nemám ani poňatia ako paralelné vesmíry fungujú.

Ako to robia všetci čo sa hrabú v mysli iného...?
Pokus a omyl si tu zrovna moc nemôžem dovoliť.
Poriadne som sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Stále sme rovnomerne kráčali vedľa seba po ulici bez toho, aby sme sa rozprávali, čož mi teraz úplne vyhovovalo.

Oči som mala otvorené, okolitý svet som vnímala, ale len z malej časti. Zvyšok mysle sa sústredil nájsť kapitána Ameriku....teda, žoldniera.
Akoby som sa znášala nad ulicou. Myšlienky ľudí plachtili nad sebou v podobe motýľov a nepravidelne poletovali naokolo. Niektoré sa spojili dohromady a stali sa jedným. V tom ľudia, ktorým myšlienky patrili, do seba narazili. Posunula som sa o niečo ďalej a rozšírila vyhľadávanie. Povzniesla som sa so svojou mysľou nad mesto a hľadala svoj cieľ.
Malé čierne svetlo mi zablikalo v jednej bočnej uličke. To je myšlienka čo hľadám.
Okamžite som sa priblížila. Čierny motýľ čo poletoval blízko kapitánovej hlavy. Nezdržoval sa od neho ďaleko...nikomu nedôveroval...a myšlienka bola zrejme vcelku tajná. Prišla som bližšie k motýľovi a všimla si na jeho krídlach drobné, ale ostré ostne. Bol nimi celý posiaty. Ochrana. Ako inak.
Napriek tomu som sa ho dotkla. Mierne mi zapichalo v pravom spánku. Obranu som prerazila a dostala sa do myšlienky.
Videla som svet jeho očami. Ako kráča po temnej ulici...akoby som tam bola ja. Vďaka jednému dotyku som vedela kde presne je. Zacítila som ako zavial chladnejší vánok a odfúkol mu z čela pár vlasov. Zabočil do uličky a stratil sa v čiernych dverách, kde boli značky ako : vstup len pre zamestnancov, nevstupovať bez ochranného obleku. Kráčal schodmi do podzemia. Schody osvetľovali len jemné horiace sviečky, ktoré vyzerali akoby mali zhasnúť každú chvíľu.

Zrazu som zacítila na svojom tele rovnaký chladnejší vánok ako v myšlienke kapitána. Sme blízko.

Objavil sa v bare. Zamával naňho Tony. Mal tvrdší výraz v tvári. Povedala by som, že aj mierne lyšiacky ako Loki kedysi, keď si zo mňa uťahoval a premenil ma na dieťa. To je všetko čo som potrebovala vedieť.

Odpojila som sa z kapitánovej....žoldnierovej....myšlienky a kráčala presne k miestu, kde by mali byť. Zabočila som do bočnej uličky a zahliadla čierne dvere. bolo to ako deja vu. Až na detail, že som to pred tým videla cudzími očami.

,,Kam to ideme?" Spýtal sa Loki. A skúmal nedôverihodne okolie.

,,Tak ako majú hrdinovia svoje základne, rovnako aj zlodusi majú svoje skrýše, kde sa stretávajú. Toto je jedna z nich."

,,Ako...?" S nadvihnutým obočím mi šiel položiť otázku, ktorú som očakávala.  Zastavila som ho nadvihnutím ruky.

,,Mám svoje kontakty." Tajomne som sa pousmiala a zmenila svoje oblečenie na o niečo drsnejší outfit hľadaného zločinca. Obtiahnuté čierne troojštvrťáky a tmavohnedý top. Loki mierne prižmúril oči a nahodil na seba oblečenie, ktoré bolo hrozivejšie ako doktor Doom, ale zároveň nesmierne elegantné. Musím uznať, že záporáka má v krvi.

Potlačila som kľučku a dvere sa potichu otvorili. Žiadne zabezpečenie. Teraz neviem či schválne alebo omylom. No sú to Avangers, tí sú pripravení aj dva kroky dopredu. Zišli sme schodami a ocitli sa v malej miestnosti s barom a pár stolami na sedenie. Pri každom bolo po tri stoličky. Avšak hostia boli v úkryte za barom alebo sa schovávali za stolami, ktoré tvorili ich štíty.

,,Už ani krok! Ruky hore!" Skríkol žoldnier spoza baru s pištoľou namierenou na mňa. Pri pohľade na chladné železo ma oblial studený pot. Stark bol vo svojom brnení ako jediný mimo úkrytu. Je jedno o aký vesmír sa jedná, jeho ego bude vždy bez hraníc.

,,Nebojte, nie sme žiadni dobráci." Hrala som sa na drsňačku. Pri tom som sa v kútiku duše modlila aby to zabralo. Najradšej by som sa schovala do nory, schúlila do klbka a už nevyliezla. ,,Prišli sme si sem popiť a prebrať čo za "hrdinské činy" by sme mohli vykonať." Do spojenia hrdinské činy som vložila všetku iróniu, ktorú som stihla nazhromaždiť za tých pár sekúnd.

,,Podľa skenerov ste noví! Odkiaľ ste!?" Mračil sa žoldnier akoby mu niekto vypil ranný hrnček kávy, bez ktorého nevie existovať.

Skenery. To mi mohlo napadnúť, keď si tu Stark v kľude vysedáva. Jeho hračky sú všade.

,,Z ďaleka. Z malej neznámej púšte, kde žijú ľudia, ale neplatia tam žiadne zákony. Raj na zemi." Velebila som miesto o ktorom som raz čítala na internete. Spomienku na púšť som zacítila u jedného z chlapov s revolverom v ruke.  Dostala som nápad. Dosť šialený, ale ak výjde, nahraje mi do kariet. Vytvorila som spomienku a vnukla ju tomu chlapíkovi. Z jeho prehnitého podvedomia plného vrážd a chabej obrany som rýchlo vytiahla jeho meno. ,,Chris vám to potvrdí. Raz sme sa v púšti minuli. Skoro sme sa zastrelili." Akože som sa nad tým zasmiala a snažila sa pôsobiť nenútene.

Žoldnier sa otočil na Chrisa a skúmal ho pohľadom. Ten snáď  neverí ani vlastnému tieňu. ,,Je to pravda, to čo hovoria?"

,,Áno...spomínam si, že som ich raz stretol. Ale moje meno je Hnis!" Sakra! To čo má za meno!? Mama ho zrejme nemala rada. Poškrabal sa na hlave a žmúril oči, aby si cudziu vymyslenú spomienku lepšie vybavil.

,,Hnis! Pravda! Trikrát som pri tom hroznom vetre v ten deň počula Chris. Je to meno čo má skoro každý...preto mi skorej napadne ako Hnis." Trkla som sa do hlavy akoby som si práve spomenula na výhernú odpoveď v súťaži.

,,V tom prípade, vitajte!" Stark rozprestrel pohostinne ruky akoby nás chcel objať. Brnenie mu zmizlo v jeho žiarivom oblúkovom reaktore na hrudi. Ostatní sa uvoľnili zo stuhnutia a začali zdvíhať strategicky umiestnené stoly na svoje pôvodné miesto. Kebyže sme ozaj dobrí zločinci, ktorí ho prídu zastreliť, tak má po egu. ,,Poďte si ku mne a žoldnierovi prisadnúť k baru!" Ukázal na Steeva sediaceho pokojne pri bare. No ako viem, pri jeho povahe a vlastnostiach nie je nikdy pokojný a vždy v strehu.