Slobodný Väzeň (2.)

32. stopy minulosti 3/?

Dopadla  som na Lokiho. Ten ma z mierneho šoku ochranársky silno držal oboma rukami v objatí. Opäť sme boli v záhradách. Keď sa nezmenilo miesto, musel sa zmeniť čas. Ale ako vieme či je to ten správny moment?

To zistíš, keď ťa bude bolieť brucho a neskočíš v čase. Cítila som, že Hlas sa snažil o vtip. A nevyšlo mi to. Ani humor niekedy nechápem. Ale môžem ti bez humoru s istotou povedať, že ešte nie sme tam, kde máme byť.

,,Si v poriadku?" Spýtal sa ma Loki s malým úsmevom na perách.

,,Áno, a ty?"

,,Nebolo mi lepšie." Cítila som, že naráža na objatie v ktorom ma drží a na bozky, ktoré sme si vymenili pre pár minútami. Alebo storočiami?

Zdvihli sme sa nemotorne zo zeme. Porozhliadla som sa okolo a snažila sa zistiť rok do ktorého sme skočili. Zrazu zašuchotali kríky a z nich sa vynoril Hlas.

,,Mali by sme sa rozdeliť a zistiť v ktorom roku sa nachádzame. Potom sa opäť môžeme stretnúť tu v záhradách. Cestovanie časom je vždy tak zaujímavo nepredvídateľné." Usmial sa ako psychopat vo filmoch. ,,Preto si tieto chvíle užívajte. A ak by sme skočili skôr ako sa stretneme, aj tak sa ocitneme po skoku vždy vcelku blízko seba." Videla som na Lokiho tvári, že nie je úplne nadšený. ,,A ty princiatko by si mal zmeniť podobu, nech sa tu nepotulujú dvaja ako ty." Loki sa zamračil a ilúziou sa zmenil na Hlas. Videla som, že Hlas nemá rád žarty a tento skutok berie ako podkopanie jeho autority. Keby pohľad zabíjal, Loki by už dávno skončil v nebi...alebo pekle.

Chytila som Lokimu ruku a pohľadom ho poprosila nech prestane. Nemyslela som si, že to uňho aj reálne bude fungovať. Loki zmenil podobu na nevýrazného hnedovlasého chlapca.

Každý sme sa vybrali iným smerom. Loki smeroval do paláca, ja som sa šla pozrieť po jeho blízkom okolí a Hlas mal na starosť zvyšok. Prechádzala som popri hradbách, ktoré vyzerali ako zo sci-fi filmu. Bolo tu mnoho záhrad, vonkajších spoločenských priestorov a bojových arén, kde sa cvičili vojaci. Podľa potreby a prostredia som menila oblečenie. V záhradách som si mysľou vytvorila dlhé elegantné kvetinové šaty, ale hneď ako som mala zísť z upravenej cesty, zo šiat sa stali kožené nohavice s tunikou a vysokými topánkami, ktoré vyzerali tak, aby som zapadla do Asgardského štýlu.

Objavila som sa v ďalšej prekrásnej záhrade. Na jednej z mnohých kamenných lavičiek sedel muž a zakýval mi. Z diaľky som ho nepoznala. Porozhliadla som sa okolo či pozdrav nepatril niekomu inému, no bola som tu len ja. Usmiala som sa a tiež som zakývala. Gestom mi naznačil, nech si k nemu pôjdem sadnúť. Pomaly som k nemu kráčala a snažila sa spoznať odkiaľ ma pozná. Viac z blízka som si všimla, že mu chýba celá pravá ruka. Dlhú bradu mal ako tak obstarávanú, len aby nevyzerala odpudzujúco. V očiach mal len malý plameň, ktorý si už zažil mnoho nepekného. Celá jeho tvár pôsobila staršie ako jeho telo. Jeho telo malo postavu bojovníka...až na tú ruku.

,,Ja som, tušil, že sa ešte niekde náhodou stretneme. Ale že sa nám podarilo vyhýbať jeden druhému na Asgarde takú dobu som nečakal. Čo máš nového za tie roky?" Povedal s usmiatou tvárou. Až teraz mi jeho reč pripomenula človeka, ktorého som hľadala vo svojej mysli. Veď to je Tyr! Preňho sú to roky od stretnutia, pre mňa len pár hodín. Cestovanie časom je zvláštne.

,,To by som sa rada spýtala ja teba. Čo sa ti stalo s rukou?" Je to pravdepodobne veľký bojovník a o ruku prišiel niekde na vojne...ale musela som nasmerovať konverzáciu odo mňa. Ešte by som sa vo svojich vymyslených príbehoch zamotala.

,,To už je pár rokov dozadu." Zosmutnel. ,,Prepáč, ale nechcem sa o tom rozprávať." Plameň bojovníka v očiach opäť pohasol. Muselo sa stať niečo, čo ho veľmi ranilo. ,,Ak dovolíš, rád by som ocenil samotu." V tichosti som len kývla hlavou a zdvihla sa na odchod. Bola som zaskočená ako sa zmenil.