Knihy, ktoré som prečítala

virginia woolf: pani dallowayová

Aby som vám nejako priblížila dej knihy, je to o pani Dallowayovej. (Ha, ha, to bol vtip...) Klasicky, ako to v takýchto hlboko intelektuálnych knihách býva, viac sa dozviete z doslovu, než z celej knihy. Ak by som to mala tak nejak povedať, asi je to o tom, že pani Dallowayová organizuje večierok.

Tých 150 strán však vôbec nie je o tom, že by sa dajak pripravovala na tú udalosť, skôr je o všetkom, len nie o tom. Zvyčajne nerobí nič, len sa niekde prechádza, s niekým sa stretáva a – čo sa asi dalo čakať – dôležité sú tie jej myšlienky. Pokiaľ viem, účelom tejto knihy bolo dostať tam celú osobnosť, celý život tej hlavnej postavy, len tým, že to uvidíme v tých jej myšlienkach. Ono to podľa mňa nebol až taký zlý nápad, keby možno ten život nebol tak nehorázne nudný a postava tak nesympatická. Ale aby som pravdu povedala, toto nie je nejaká moja analýza, toto je pocit, ktorý som z toho mala. Od začiatku knihy som sa strašne nudila a síce to bolo také krátke, čítala som to asi tri dni – už po pár stranách ma to obralo o chuť vôbec niečo robiť. Totiž, naraz s týmto som čítala aj The Poppy War (čo je kniha podobná Nikdynoci – ďalšia fantasy trilógia) a to bolo neporovnateľné. V tej druhej som len tak zo srandy prešla asi päťdesiat strán, a úplne ma to namotivovalo k všetkému (prípadne čítať to ďalej a túto knihu odohodiť niekam ďaleko) možnému – a pritom, si predstavte, tam nebol ani len prúd vedomia. Ako je to len možné?

Ale nie, robím si srandu. Aby som bola úprimná, pani Dallowayová mala aj svoje svetlé chvíle. Napríklad na začiatku, keď sa prechádzala po Londýne a zvonili tam zvony – to ma dosť nudilo – sa tam v myšlienkach niekde dostala k svojej kamoške/skoro-z-toho-bolo-aj-niečo-viac, Sally Setonovej (to meno sa mi zdalo veľmi pekné) a opisovala tam chvíle, ktoré spolu strávili. Lepšie povedané trochu šibnutý charakter Sally. Tá narozdiel od Clarissy Dallowayovej bola dosť zaujímavá a hneď ma zaujala. Škoda len, že karty sa v tejto knihe vedia otočiť doslova z vety na vetu, a už sa bavíme o niečom úplne inom.

Boli tam aj ďalšie postavy. Napríklad Peter Walsch, ktorého všetky postavy v tejto knihe z nejakého dôvodu neznášajú a ohovárajú ho pri každej príležitosti. Zakaždým, keď sa s ním niekto stretne, Peter si sadne niekam do rohu a začne sa hrať s nožom. Potom tam Clarissa v mysli špekuluje, že prečo sa dopekla vkuse hrá s tým nožom... a Peter? Ten si ho všade nosí so sebou, čistí si s ním nechty, však prečo nie.

Ďalšia vec, čo sa tu tak veľmi nenápadne rieši je to, že Peter má celkom zálusk na Clarissu (len aby bolo jasno, Clarissa má už v tejto dobe asi päťdesiat a ani nebudem hádať, koľko má Peter). Napriek tomu jej to ani raz nepovie, nijak jej to nenaznačí. No proste nič. Clarissa je každopádne vydatá, takže nechápem, čo si tu henten vôbec robí nádeje.

Okrem toho sú tu ešte dve postavy, nejaký mladý manželský pár, kde žena v podstate rieši, že sa jej muž zbláznil. Je to zaujímavé ešte tým, že tam máme myšlienky obidvoch, takže tak nejak vieme, čo si každý z nich myslí.
Teraz som si našla v knihe ich mená len pre túto príležitosť: Septimus a Rezia.
Neviem, čím to je, ale vždy keď sa v knihe nejaká postava zblázni, automaticky ma začne tá kniha baviť a tá postava zaujímať tak, že som tie stránky doslova hltala. Čo ja viem, zdá sa mi, že títo, ktorí sú akože šibnutí, majú často veľmi dobré myšlienky – také, jak by som to len..., zbavené všetkých klamov, všetkých hlúpostí, nad ktorými sa zamýšľajú normálni ľudia. A vždy sa mi zdá, že prišli na nejaký ohromný objav, ktorý je pre ostatnými skrytý. Asi je to blbosť, ale aj tak.

Ak som to správne pochopila, Septimus väčšinu knihy len leží niekde na posteli a keď ho pochytí ,,tvorivá chvíľa" ,,osvietenie", alebo ako inak sa to dá pomenovať, diktuje Rezii všetky možné životné múdrosti a ona to má zapisovať do zošita. Väčšina sú samozrejme úplné blbosti, ale ako povedala Rezia ,,niektoré myšlienky boli také pekné...".

Keďže nepredpokladám, že niekto túto knihu bude čítať, prezradím vám aj spojler – keď ich príde navštíviť lekár, Septimus sa pred ním dá na útek a vyskočí z okna. On to tam tak veľmi fascinujúco pomenoval, že musí zdrhnúť pred ,,ľudskou prirodzenosťou" a sorry, ale ak toto nie je úplne na stotožnenie, tak už neviem, čo.

Predstavte si, že by vás niekto prišiel navštíviť, koho ste vôbec v ten deň vidieť nechceli. A vy len: ,,panebože, ľudská prirodzenosť!" a hop, von z okna. Samozrejme, Septimus sa napichol na nejaké zábradlie a zomrel.

Celý čas som premýšľala, aký súvis to vôbec má s tou Clarissou a jej večierkom, a potom som na to aj prišla. Predstavte si, celé toto tam bolo len na to, aby sa nad tým Clarissa mohla zamýšľať! Ešte aj tie jej myšlienky. Ona že: ,,Nechápem, ako niekto taký mladý mohol zahodiť svoj život..." Akože, chápem, že nemala také informácie, aké som mala o tom ja, ale mohlo jej dôjsť, že je úplne a totálne vedľa. Však to vôbec nebolo o zahodení svojho života, to bol útek pred návštevou... Ale nie, len ma fascinuje, keď niekto dôjde k takým pokročilým úvahám nad ľudskou prirodzenosťou, že kvôli tomu vyskočí z okna a Clarissa mu tú snahu úplne zhatí nejakým nedomysleným záverom.

Každopádne, na konci som si čítala ten doslov (doslovy som si začala čítať, odkedy ma Sartre tak bohapusto oklamal – ale bola to pekná lož, to mu uznávam: predstavte si, že prečítate celú knihu, kde sa vás hlavný hrdina pokúša o niečom presvedčiť a vy ste konečne našli niekoho, s kým úplne súhlasíte, a potom na konci až v doslove sa dozviete, že autor si to vôbec nemyslí a myslí si presný opak. No ďakujem pekne...) a dozvedela som sa, čo som už mala aj podozrenie, že je to tak – že Clarissa má byť istým spôsobom vyobrazením autorky, Virginie Woolfovej. Ale nie nejakým verným, pretože Virginia bola vraj inteligentnejšia (to si nevymýšľam, to tam naozaj bolo napísané) a že práve ten Septimus mal nejak predpovedať Virginiin koniec. Ak neviete, autorka tejto poviedky skočila do rieky a zabila sa (žeby ju prišla tiež navštíviť ľudská prirodzenosť?). Ja osobne nechápem, ako je tento spôsob samovraždy výhodný. Však rieka je studená, a čo ak človek jednoducho vypláva? Ale však nemám čo kritizovať, zjavne iní vedia lepšie, než ja.

No, čo. V živote je to takto – niektoré knihy sa mi čítajú dobre a niektoré úplne katastrofálne. Napríklad Sartre (aj keď je to klamár) má veľmi dobré poviedky. Raz aj na to spravím recenziu. Takú dokonalosť (aj keď od klamára) som v živote nevidela a tie slová sú tam také pekné, akoby... no, proste je to pekné. Hotovo.

Kým v tejto knihe... no, neviem. Akože istým spôsobom aj chápem, pretože povedzme si, žiadna kniha nevznikne len tak z ničoho. Kniha vzniká z toho, že sa (jak to povedať, aby to znelo normálne...) nejak zrodí z autorových najhlbších myšlienok a túžob a potom povstane na papieri (tak toto vôbec neznie normálne...) a tým pádom je úplne logické, že niekto s tým nebude absolútne súhlasiť, prípadne ho to nebude ani len trochu zaujímať. Toto je tak intímna záležitosť, táto kniha, že fakt sa nečudujem, že ja som z toho skoro nič nemala. Niekedy sa môj vnútorný svet s tou knihou nejako skamaráti, inokedy nie.

No a tu jednoducho nie.