Knihy, ktoré som prečítala

psie dni + spy x family

Za posledné dva mesiace som okrem The Gilded Wolves neprečítala nič (síce som veľa kníh rozčítala) a okrem dvoch kníh, ktoré neviem, či mám vôbec rátať – ale tak, prečo nie?

Psie dni od Dušana Mitanu je poviedková kniha, z ktorej titulnú poviedku som si musela prečítať do školy a napriek tomu, že sa mi nepáčila – neviem, čo ma to pochytilo – som sa rozhodla, že si kúpim celú tú knihu a celú si ju prečítam. Zaujalo ma totiž, ako o nej rozprávala naša učiteľka na literatúre. Hlavne to, že tam vraj niekde je aj poviedka o tom, že sa niekto zobudí vedľa mŕtveho tela a zdá sa, že ho zabil, ale na nič si nepamätá. A že vraj my čitatelia sa máme rozhodnúť, či toho človeka zabil hlavný hrdina, alebo nie. To ma zaujalo, pretože to naznačovalo istý pochybný charakter celej tej zbierky – a pochybný charakter je presne to, o čo mám záujem.

Celkovo by som tej knihe dala 4 hviezdičky z piatich. Boli tam poviedky, ktoré ma absolútne nezaujali a zdali sa mi dosť od veci, ale zase aj dve-tri také, ktoré ma duševne obohatili a bolo to presne to, čo som chcela počuť, takže áno, tá kniha má niečo do seba. Strašne mi to pripomínalo tú knihu Hnus (J.P. Sartre) a ešte aj Múr od toho istého autora. Akože, samozrejme, že tie dve sa mi páčili viac, pretože som sa s nimi oveľa viac stotožnila, ale ani toto nebolo od veci.

Jedna poviedka sa mi tam zdala úplne dokonalá a to konkrétne Posledný termín. Pripomínalo mi to môj život, moje myšlienkové pochody – akoby to opisovalo situácie, ktoré som sama niekedy prežila (síce sa mi nič také nikdy nestalo). Z nejakého zvláštneho dôvodu mám rada aj prvú poviedku, aj keď je dosť nechutná, ale vidím, že to autor aj zamýšľal – tak ok. A boli tam ešte minimálne dve, ktoré ma zaujali, takže celkovo to hodnotím pozitívne.

Či by som túto knihu odporúčala? Ak si chcete prečítať niečo krátke a s takým dosť pochybným charakterom, kde sa postupne vnárate do šialeného sna, tak by som tomu dala šancu. Táto kniha je ako keď človek dostane horúčku a celý svet sa okolo neho začne nejak divne premietať.

(A taký detail – niekedy strašne vidno, že to písal muž, pretože si neviem predstaviť, že by žena napísala takú zvrhlosť. Akože, verím tomu, že ženy vedia byť tiež zvrhlé, ale zdá sa mi, že vtedy to pramení z niečoho hlbšieho, než z čiste živočíšnej potreby – ak viete, čo tým myslím. Proste cítiť tam taký ten mužský uhol pohľadu a ja to v knihách neznášam. Jednoducho ma odrádza čítať knihy, v ktorých sa všetko točí okolo uspokojenia si svojich sexuálnych potrieb – akože koho to zaujíma? Mňa až tak nie.)

***

Druhá kniha je v podstate komix, v podstate manga.

Spy x family je o trojici pochybných ľudí, ktorí predstierajú, že sú rodina, aby si každý splnili svoje vlastné ciele. Loid, špión známy ako Súmrak si adoptuje Anyu (dievča s telepatickými schopnosťami), aby to uhrali, že je jeho dcéra. Chcú sa totiž infiltrovať na istú súkromnú akadémiu, ale aby prešli prijímacím pohovorom, potrebuju ešte ,,mamu" a tou bude Yor, ktorá je mimochodom úspešná nájomná vrahyňa.

Dala by som tomu päť z piatich. Bolo to krátke, striedali sa tam akčné scény s tými, kde sa riešia vzťahy – a o môj bože, tie postavy boli strašne zlaté. Ich vzťahová dynamika bola veľmi dobre spravená. Bolo to vtipné, istým spôsobom dojemné, ale nie až príliš... Oni síce len predstierajú, že sú rodina, ale postupne si k sebe hľadajú cestu, pretože ani jeden z nich žiadnu rodinu nemá. A síce je to také, že len za jedným účelom, nedá sa nevidieť, ako sa k sebe celá tá pofidérna skupinka hodí.

Na Anyu som sa netešila, pretože namáhať rada otravné deti – ale kupodivu ma vôbec neotravovala. Bola vtipná, vedela odľahčiť situáciu a jej spracovanie prekonalo moje očakávania. Čo sa týka Yor, strašne sa mi páčia jej šaty. Aj jej celý výzor. Jej krycie meno je Princezná tŕňov a tak nejak aj vyzerá. Páči sa mi aj to, že nie je nejaká prehnane spoločenská, pretože takéto postavy zvyknú mať presne túto otravnú charakterovú črtu, ale ona... ona nie.

A Loid to je klenot celého tohto. Ten človek ma jednoducho fascinuje.

Keby som tomu mala niečo vytknúť, jedine to, že tie akčné scény mi tam často pôsobili dosť umelo a tak klišoidne. Akože, niekdy sa tam tí gangstri objavili doslova z ničoho a bolo to ako kópia milión podobných filmov a kníh o špiónoch a vidieť to znova bolo rušivé. Z tohto hľadiska to nebolo nejaké nejaké nové, alebo zaujímavé... Ale postavy prekonali všetky moje očakávania. Zlepšilo mi to deň a ich vzťahová línia nebola ani len trochu odfláknutá. Podľa mňa každý, kto má pocit, že je niekedy na svete sám, si môže prečítať o tejto partii a pomyslí si, že aj pre neho je ešte nádej. (Túto poslednú vetu som akože nenapísala.)

Zatiaľ je to najlepšia manga akú som čítala. Veľa som ich teda nečítala, takže to môžem porovnať len s UZUMAKI (čo sa mi páčilo, ale tam bol zase príbeh viac prepracovaný ako vzťahy postáv – ktoré boli dobre spravené, ale zdalo sa mi, že dostali strašne málo priestoru, aby ma dokázali nejak naplniť) a potom Death Note (ktorý ma po prvom dieli začal nudiť, tak som sa naňho vykašľala).

Konečne som našla nejakú manga, s ktorou som spokojná. To je úspech.