Knihy, ktoré som prečítala

christelle dabos: a winter's promise

Bola som asi v polovici Sorcery of Thorns (čo bola mimochodom tiež super kniha), ale potom mi prišla táto, takže som okamžite začala čítať túto.

Ako inak, zaujala ma obálka a popis knihy. Natrafila som na to niekde na tik-toku, odkiaľ pochádza väčšina mojich tipov na čítanie, ale to asi už poznáte, takže sa môžme rovno vrhnúť k podstate.

Winter's promise znamená čosi ako zimné zásnuby, alebo niečo v tom zmysle a opisuje príbeh Ophelie, ktorá sa proti svojej vôli musí vydať za muža, ktorého najprv nepozná, a potom, keď ho spozná, nie je to o nič lepšie. Okrem toho musí opustiť svoju rodinu, svoje mesto a ísť s ním žiť do lietajúceho zámku na severe krajiny, kde je taká zima, že človek ani nevidí pred seba a okrem toho sa všetci členovia rodiny toho jej snúbenca navzájom nenávidia a všetci v tom zámku sa navzájom podrážajú, strúhajú intrigy a ešte aj ten človek, čo by ste si povedali, že je dosť v pohode, ešte aj ten pomýšľa na vraždu.

Toľko asi k popisu knihy.

Je to prvá časť štvordielnej série, odohráva sa v našom svete, avšak v nejakej alternatívnej budúcnosti, v ktorej je celý svet rozštipený akoby ho niekto jednoducho rozlámal a jednotlivé časti sa vznášali okolo seba. Ako som to ja pochopila, väčšina tých častí je prilepená na zem (okrem zámku Citaceleste), ibaže sú medzi nimi nejaké rokliny. Napriek tomu sa však dá medzi nimi prechádzať.

Hlavná hrdinka, Ophelia žije so svojou rodinou na jednej z tých ,,častí". Jej rodina doslova obýva celú tú časť, mesto, či čo to je. V tomto bode je dôležité podotknúť, že Ophelia má rovnaký typ osobnosti ako ja, takže medzi tými svojimi známymi ju (jednoducho povedané) nikto nemá rád a všetci si o nej myslia, že je čudná. Teraz si pomôžem popisom na obale knihy, kde Opheliu nazývajú nepochopeným géniom. Proste, čo na to povedať, ak iba to, že ak má hlavná postava ten istý typ osobnosti ako ja, tak to hneď čítam.

Ophelia je nízka, nenápadná, tichá, nazvime to, a veľmi ju nezaujíma, ako vyzerá. Pracuje v múzeu, kde využíva svoje magické schopnosti – čítanie. Ona však nečíta z kníh, ale len tým, že sa dotkne nejakého predmetu, vie z neho vyčítať všetko o ľuďoch, ktorí sa ho dotkli. Okrem toho má vzácnu schopnosť prechádzať medzi zrkadlami.

Samozrejme, nie len Ophelia je dosť čudná, aj jej snúbenec je mimoriadne pochybný. Od ich prvého stretnutia som bola zvedavá, čo sa z neho vykľuje, ale keďže som si predtým pozrela aký je typ osobnosti, už som vedela, čo môžem očakávať. Čo vám budem hovoriť.
Thorn sa v knihe objavuje len vtedy, keď ho človek nečaká, inak sa svojej snúbenici vyhýba ako môže. Ako človek pôsobí dosť chladne a len ťažko môžete hneď vyčítať jeho úmysly. Na začiatku sa zdá, že o Opheliu nemá vôbec záujem (však ani ona o neho) a to ich zasnúbenie je také, že prvý týždeň spolu skoro ani neprehovoria. Doslova jeden od druhého odbočujú pohľadom len aby nedajbože sa medzi nimi neutvoril nejaký vzťah. Ophelia tak nejak čakala, že keď Thorn inicioval tú svadbu, tak sa bude snažiť si ju získať, ale zdá sa, že on robí všetko preto, aby ju ešte viac odstrašil. Z toho Ophelia vyvodí, že keď sa on nesnaží, nemusí sa ani ona, a ide si svoje typické: vlasy v neupravenom drdole, škaredé oblečenie a vyhýbanie sa akémukoľvek rozhovoru. Aby som ale povedala aj niečo v jej prospech, tak je to celkom pochopiteľné, keďže z Thorna má tak trochu strach, keďže ten sa tam hneď na začiatku pochváli, že cestou tam zabil nejakého človeka, pretože ho prenasledoval. A Ophelia len taká, že: ,,Ok, dobre vedieť..."

Samozrejme, toho čo sa v tejto knihe deje, je oveľa viac. Samozrejme, že sa tam riešia aj tie vzťahy, ale nie je to len to.

Kým prvá časť knihy sa sústredí na vykreslenie hlavných postáv a na cestu do zámku Citaceleste, prípadne pobyt v ňom, v druhej časti to autorka tak trochu rozbalí (ak to možno tak nazvať). Nechcem tým naznačiť, že by prvá časť bola nudná, ibaže tam sa skôr len stretávame s postavami, s prostredím a v tej druhej už začína párty v pravom zmysle slova.