Knihy, ktoré som prečítala

jay kristoff: darkdawn

Je sobota 16:00 a práve som dočítala túto knihu.

Posledný diel celej série.

Diel, ohľadom ktorého nás už rozprávač varoval asi tak desať krát, že je to práve ten diel, kde hlavná hrdinka zomrie...

Akože, trvalo mi to prečítať asi mesiac, ak nie náhodou viac, pretože to nie je taká kniha, ktorú človek prečíta rýchlo... Akože nie že by sa to rýchlo nedalo prečítať... Ale na dosť malom priestore sa tam toho zvykne odohrať dosť veľa a je lepšie si to rozvrhnúť na dlhší čas. Skôr ale ako sa pustím do opisovania mojich pocitov z tejto knihy, ešte vás nemôžem ukrátiť o také to moje typické posťažovanie sa na materiálnu stránku veci.

No, takže... Vysvetlím to takto: Mať knihy doma v knižnici, to je závideniahodná istota. Nemať knihy doma v knižnici je katastrofa. Koniec sveta. Akože, dá sa to prežiť, keď človek píše vlastnú knihu, ale nedá sa to prežiť, pokiaľ našiel nejakú úžasnú novú knihu – ako napríklad tuto Nikdynoc. V takomto prípade je fakt, že tú knihu nemám doma v polici, skoro ako mučenie, nejaká strašná pohroma.
Utrpenie.
A už keď som konečne získala prvé dva diely, potešilo ma to, to teda hej. Ale vždy tam bol taký ten tieň strachu, že: ,,myslíš si, že máš dva diely, ale nemáš tretí..." No a tento tieň strachu teraz akosi nadobudol platnosť, pretože áno, dočítala som tie dva a nemala som tretí. Ale úprimne, zase nebolo to až také hrozné, žiadne mučenie, bolo mi to tak nejak jedno, pretože som vedela, že jedného dňa nastane ten deň, kedy si to prečítam, tak čo. A potom jedného dňa som natrafila na tú knihu a i keď bola po Anglicky, vravím si, kašľať na to, však ma to nezabije hádam prečítať aj takto. A keď už sme aj pri tom, toto rozhodnutie vôbec neľutujem. Čo sa týka toho prekladu, asi nie je nič prekvapivé na tom, že originál je lepší. Nie že by mi teda tá čeština nejak vadila, ale po anglicky sa mi to možno zdalo o trochu lepšie...(?). Hneď mám na to aj dôvod – Adonai a Marielle. Ak ste to čítali, tak viete, že sú tam takí dvaja čudáci, čarodejníci... jedna manipuluje ľudským mäsom a druhý krvou (áno, je to dosť nechutná kniha) a oni majú takí dosť pofidérny spôsob reči, že keď som to prvý krát videla, ani som im nerozumela, že čo to trepú. To teraz hovorím o tom anglickom vydaní. Pripomínalo mi to nejakú starú angličtinu – jak keď som skúšala raz čítať tú báseň Havran po anglicky a tam všelijaké čudesné výrazy, aké ešte čert nevidel. Lenže teraz ako som dočítala tento Darkdawn, asi v strede som im začala konečne rozumieť, keď mi došlo, že keď sa človek až tak nezaoberá pochopením toho, čomu nechápe a radšej sa sústredí na to, čo vie, tak sa z toho dá niečo vyčítať. Proste, ako to opísať... Tí dvaja súrodenci rozprávajú úplne čudne, používajú také dosť divné zastarané slová, prehadzujú slovosled a používajú dosť čudné až básnické výrazy a dokonca sa mi zdá, že v niektorých slovách prehadzujú aj písmená. Istým spôsobom im to dodáva taký osobitý ráz (ako kebyže oni dvaja už nie sú osobití dosť...)... No a o tieto ich repliky je ten český preklad ukrátený. Akože, nechce sa mi to teraz kontrolovať, ale úprimne si na nič také z prvých dvoch dielov nespomínam a dosť ma to prekvapilo v tejto anglickej verzii. Takže ak si chcete užiť také dosť pofidérne výrazy, ako keby sa niečo slizké vynáralo z jaskyne... poslúžte si originálnou verziou tejto knihy. (Potom na konci v citátoch tam niečo také hodín akože na ukážku.)

A keď už sme pri rozdieloch v oboch prekladoch, zdá sa mi, že aj tie konverzácie sú také coolovejšie v angličtine(?). Minimálne čo tam niekde na začiatku knihy bol rozhovor Mercuria s tým starým knihovníkom Aeliom, tak ten bol taký dobre napísaný, že až som nemohla z toho, že čo to vôbec bolo. Také krásne hovorové výrazy a také štýlové... Wau. A pritom by to človek ani nečakal – však čo, hlavné postavy to nie sú, nie je to nejaké ohromné neviem čo a predsa ma to zaujalo.
K tým prekladom už len toľko, že aj také tie výrazy, názvy (sa mi zdá), že znejú lepšie v origináli (čo samozrejme dáva logiku). Napríklad Pale daughter, Godsgrave... No však vieme, aj také tie vety: