Knihy, ktoré som prečítala

andrzej sapkowski: zaklínač

Najmúdrejšie bude azda začať dôvodom, prečo som si túto sériu prečítala, pretože človeka istotne odpudí už len pohľad na obálky všetkých tých kníh, akože totálny gýč ako väčšina obálok kníh. Nič špeciálne a podľa popisu na zadnej strane by to istotne nikto nečítal.
Možno práve preto som celý život Zaklínače len obchádzala a radšej sa venovala iným knihám, no jedného dňa, keď som prechádzala kníhkupectvom, niekedy na začiatku leta, keď bola ešte stále škola, ale počas prvej hodiny som mala voľno, lebo som bola predtým u doktorky a tak... nejak som sa ocitla v Panta Rhei. Práve vtedy som si kupovala 1984, lebo ma zaujala recenzia, vyzeralo to ako mimoriadne vtipná kniha a keďže som mala čosi veľmi dôležité v modernej spoločnosti (peniaze), napadlo mi, prečo si ešte niečo nekúpiť. A tak idem okolo regálu, odkiaľ na mňa pozerajú Zaklínače a v mysli sa mi hneď vybavila veta Taly16Top, že nikdy nenapíšem takú dobrú knihu ako Zaklínač. Síce ma vôbec nelákala, hneď som ju schmatla, že no na teba sa teda pozrieme a keďže som zároveň tak nejak túžila nájsť novú knižnú sériu, ktorá by sa dala čítať, použila som na ňu moje pravidlo prvej vety - ak je prvá veta dobrá, celá kniha je istotne tiež dobrá. Samozrejme, nedá sa to uplatniť vždy, ale väčšinou podľa prvej vety odhalíte charakter celej knihy.
A prvá veta bola naozaj dobrá. Znela:

Prišla k nemu nadránom.

Nasledujúci odsek som bleskovo prebehla očami, metafory okolo mňa obtekali ako voda. Ďalej už nebolo čo riešiť a tak som si ju kúpila.
Keď som ju však ďalej čítala, začala som dokonca ľutovať, že som si takú sprostosť vôbec kupovala - nedialo sa tam takmer nič zaujímavé, kým som prečítala prvú kapitolu, prešla doslova nekonečnosť. Na tom, ako Zaklínač odklínal čarodejnicu z Wyzimy, bol celkom dobrý samotný boj, zdal sa mi dobre opísaný, ale podľa môjho osobného názoru, priveľa sa tam filozofuje. Na kieho mať tam toľko rozoberajú filozofické traktáty, to teda nechápem. Ako by povedal lord Henry z Doriana Graya; neznášam ľudí, ktorí filozofujú, poúčajú druhých o správnosti života, takí kazatelia nech si idú kázať do kostola. (Aj o tejto knihe raz niečo napíšem, raz...)

Ale celú sériu som (nedávno a to prebehol odvtedy rok) Dočítala, takže je očividné, že nebola až taká zlá. Knihy, ktoré neznášam nečítam ani za toho boha. Príbeh podľa mňa nie je nejaký ohromný, hlavné postavy som neznášala - Geralt je otravný moralista, okrem toho je nudný, balí každú ženu, na ktorú narazí, nevie, čo je to sranda, všetky dobré postavy zabíja a rozpráva sa s ich mačkami, ďalej - Yennefer je zákerná, stará sviňa, okrem toho mi je hrozne nesympatická od samého začiatku. Nič nerobí len strúha intrigy, jednu za druhou a potom (niekde v strede série) keď ju oná Tajná lóža čarodejníc unesie, zrazu je svätá a tvári sa akože ja som dobrá čarodejnica, ja nič s vami, ja mám rada Ciri a neuškodím jej, takže choďte do čerta. A mimochodom, o Ciri, ja som si, keď som to začínala čítať myslela, že to má dopadnúť tak, že Ciri a Geralt skončia spolu a Yennefer bude niekde na okraji spoločnosti. Lenže postupne som prišla na to, že ten ich vzťah by bol mierne dosť pedofilný, keďže Ciri je skôr Geraltova dcéra, než žena a tak druhý dôvod, prečo som to čítala bol v keli.

Ale jedna postava sa mi predsa len páčila - Blyskáč. Ten to tam vedel okoreniť. Potom aj takí ako Vilgefortz, ten bol v pohode ale nechápem, prečo vždy musia byť záporné postavy nejaké akože extrémne špatné? To je akože úplná blbosť. A potom Sorel Dagerlund, lenže toho Geralt zahlušil, takže bolo po srande. Mimochodom, najlepšia hláška Sorela: ,,Na tej rúbani som ťa ogabal ako malé decko."
Okrem toho sa mi mimoriadne páčil celý ten komplex - Blyskáč, neschopný básnik, ktorý vie len robiť sprostosti a zatiahnuť sa do problémov a Zaklínač, ktorý ho rád zachráni.

A teraz, chvíľu pauza vo vlastnom názore a vyrozprávam vám dej. Zaklínač je (prekvapivo) o zaklínačovi, ktorý nesie otrasné a nudné meno Geralt (ale okrem tohto šeredného mena je autor schopný na počkanie si vymyslieť zoznam akýchkoľvek náhodných a dobre znejúcich mien, až človek len tak pozerá, že odkiaľ to ten týpek vyťahuje). Náš drahý Andrej (ten, čo to napísal) má okrem záľuby v moralizovaní a v dlhánskych rozhovoroch o tom, čo je správne aj čudné nutkanie robiť si zábavu z každej klasickej rozprávky. Najprv som to považovala za náhodu (alebo že nemá nápady - to skôr) a... uvediem pár príkladov: