Knihy, ktoré som prečítala

virginia woolf: pani dallowayová

Zvyčajne čítam knihy z dvoch dôvodov. Prvý: niečo ma zaujme, tak si to (z vlastnej vôle) prečítam. Druhý: nejaké okolnosti ma prinútia si niečo prečítať.
Niekedy si tú knihu prečítam aj keď som sa na to vôbec nechystala a potom počas čítania prídem na to, že to vlastne bola celkom dobrá voľba. Tá kniha sa mi nebodaj aj zapáči.
Ale niekedy jednoducho nie.

Dlho som premýšľala, či o tejto knihe vôbec mám písať, pretože potom hrozí, že sa z týchto recenzií stane presne to, čo som nechcela aby z toho bolo. Ale koniec-koncov, aj toto je kniha, ktorú som prečítala a môj subjektívny zážitok... no, prečo to sem nedať? (Lepšie povedané, znelo mi to ako také vychvaľovanie – akoby sa bolo čím chváliť –, že ,,aha, prečítala som pani Dallowayovú, to je ale intelektuálna úroveň... Ale potom som si povedala, že nie je to vychvaľovanie, keď je to pravda.)

O čom to vôbec je? No, už odkedy som to začala čítať, prešla som asi aj päťdesiat strán a stále som nemala ani najmenšej potuchy. Nie je to zas až také dlhé – má to nejakých 160 strán – a celé je to napísané takým spôsobom... tuším sa to volá prúd vedomia. V praxi to vyzerá tak, že jednoducho zapíšete celý tok myšlienok nejakej postavy. Zvyčajne sa tam nič podstatné nedeje, tie postavy sa tam len tak presúšajú a keď na niečo natrafia, hneď sa od toho odpichnú vo svojom premýšľaní a my to akože máme sledovať.

Ono, niekedy je to aj celkom sranda... ale, úprimne, povedzme si, pokiaľ nie ste nejaký literárny fajnšmeker, je to sakramentská nuda. Na jednej strane si môžete užívať to čítanie samo o sebe, pretože tie myšlienky zvyknú byť niekedy aj celkom trefné a nebodaj sa s nimi dá ešte aj stotožniť... ale väčšinu času čakáte, kam sa dej posunie. A dej jednoducho nič.

(Mimochodom, len tak pre info, ten prúd vedomia nie je také to, čo v knihách zvyčajne býva – také tie myšlienky postáv – toto je ešte vyšší level. V podstate veľmi podobné, akurát, že to často nemá vôbec nejakú logiku a snaží sa to dosť verne napodobiť skutočný tok myšlienok.)

Ja som celý tento spôsob písania dlho považovala za taký literárny experiment. Totiž, keď sa snažíte niečo napísať, možno sa občas zamyslíte nad tým, že ,,bože, však tento spôsob písania, akým píšu všetci ostatní mi dajak nevyhovuje... nedalo by sa to vymyslieť nejak lepšie?" Alebo mne aspoň napadlo, že ono to celé nie je až také realistické a mal by niekto príjsť na to, ako zapísať jednoducho všetky myšlienky. Ja sama som chcela urobiť túto službu národu, ale prišla som na to, že to vlastne nie je až také potrebné. Pretože na jednej strane ten prúd vedomia vyzerá ako veľmi užitočná vec, na druhej má kopu nevýhod. Tak napríklad už len to základné – pre čitateľa je to strašne chaotické. Predstavte si, aké chaotické je to, keď píšem takto, a to ešte píšem celkom normálne. Čo by to bolo, keby som sa vybodla na interpunkciu... a vlastne na všetko a písala by som doslova len to, čo mi príde na myseľ? No, podľa mňa by to nikto nerozlúštil a síce by to bolo zaujímavé... no neviem, vyzerá to pre mňa ako strata času.
A druhý dôvod je jednoducho ten, že nie každá myšlienka je taká zaujímavá, aby ju človek musel zapisovať. Predsa len som si musela povedať, že v príbehu je nejaká dejová línia, ktorej by sa človek mal držať a nie každá blbosť, čo mu napadne tam musí hneď byť, len preto, že mu to napadlo. A po ďalšie, aj keby som šla šesť hodín vlakom a zapísala všetky úžasné a fascinujúce myšlienky... no, načo? Myšlienky sú podľa mňa každého súkromná vec a zaujímajú len toho človeka, ktorému patria. Zdá sa mi, že v tomto žánri sa snažia robiť z úplne nezaujímavých myšlienok niečo úžasné, čo tomu celému má dodať nejaký realistický nádych... ale reálne, koho to zaujíma? Mňa až tak nie...

Ale povedzme si, istým spôsobom sa mi prúd vedomia aj tak páči. No, niečo na tom je. Len by som to asi nepoužívala takýmto spôsobom ako jeho originálni zakladatelia. Ak to chcete vedieť, v mojej knihe som zo srandy dala jednu kapitolu celú v tom prúde vedomia, pretože sa mi zdalo, že tak lepšie zachytí tú chaotickú atmosféru – lenže hádajte čo. Aj tak som tú scénu musela napísať znovu, pretože aby z toho niekto aj niečo pochopil.