Knihy, ktoré som prečítala

sally green: half lost

Tretia časť mojej obľúbenej série po slovensky ešte stále nevyšla (neviem, čo robia v tých vydavateľstvách, ak nie práve toto), ale našla som ju v knižnici po česky. Aby bolo jasné, na knihy v češtine mám celkom vyhranený názor. Je to jazyk, ktorý vie pokaziť každú dobrú knihu a čítanie premeniť na utrpenie, ale k niektorým knihám sa náhodou aj celkom hodí. Napríklad Drakulu som čítala po česky a skoro som si to ani nevšimla, ba neviem si ani predstaviť, čo by to bolo kebyže je to po slovensky. Dosť už ale o tom.

Krátka verzia deju (deja?) bez nejakého väčšieho spojleru (spojleru? - úplne som stratila schopnosť písať) pre tých, ktorí to zvyknú len tak preletieť očami kvôli podstate a nezaujímajú ich zaujímavé detaily:

Nathan hľadá Annalise (neúspešne), vyzerá to v praxi asi tak, že sa presúša po lese s Gabrielom, ktorý je naňho (čertvieprečo) nahnevaný. Našťastie ich čoskoro kontaktuje vodkyňa toho ich rebelantského zoskupenia a partia ide do akcie. Chystajú sa vtrhnúť do budovy rady počas nejakého veľkého kongresu, či čo, zabiť Soula a každého, kto by chcel ohroziť ich hviezdne poslanie/ rytierske ťaženie. Predtým sa toho ešte veľa udeje, ale sľúbila som, že sa v tomto odseku vykašlem na detaily, takže k tomu prejdeme neskôr. A ako dopadne ten ich finálny stret so silou bielych čarodejov, to už zostáva záhadou...

Ale nie nadlho.

Pred mojim otravným zoskupením názoru na koniec príbehu a zaujímavých detailov si ešte dovolím spomenúť, čo sa mi špeciálne na tejto knihe pozdávalo (a čo nie) a prečo neľutujem, že som ju čítala, aj keď ľutujem, že práve v češtine (nič proti Čechom, ale k tomu sa to proste nehodilo podľa mňa):

1. Začiatok ma zase raz zabil. (Čítala som ho v električke a autorka zase raz nesklamala - hneď som vedela, že čítam správnu knihu).

2. Neviem, či to bolo kvôli tej češtine, ale stred knihy som si teda vôbec neužívala, skôr som sa nudila, prehrýzavala sa ničotou a čakala, kedy dôjde už k veci konečne. Okrem toho, jednotliví členovia povstania mi vôbec neboli sympatickí a nezdali sa ani ničím zaujímaví (niežeby to bola ich funkcia, ale tak prečo mám čítať o niečom, čo je samo o sebe nudné a skoro na nič nám to v podstate nebude?) a tráviť teraz čas s nimi pol knihy, fakt nie, vďaka.

3. Ten koniec ma zase raz dostal. Dalo by sa povedať, že som už pomaly začínala mať zlú predtuchu, že to napokon bude niečo úplne oničom, ale... no uvidíte sami (ak...). Stále som to celkom nedostala z mysle.

4. Celkom som si obľúbila Gabriela, aj keď je to otravný idiot.

5. Z toho konca vás naozaj porazí. Viac už fakt nie je čo dodávať.

A teraz konečne môžme začať:

Začína sa to dvoma absolútne ohromnými stranami, na ktorých je dialóg dvoch osôb a je to naozaj len dialóg. Nie je tam ani jedna veta, ktorá by nebola priamou rečou, takže v podstate nevieme, kto sa s kým rozkecáva, ale kto nie je úplne pripečený a čítal ostatné dve knihy, vie hneď o čo ide, a kto nie sa to hneď dozvie. (Vzhľadom na to, že skoro každý okrem tých dvoch je mŕtvy alebo inak indisponovaný to môže byť len Gabriel a Nathan).

Je až nemysliteľné, aby som sa tu takto rozvášňovala už na začiatku nejakým obyčajným dialógom a vôbec to nesvedčí mojej kritickej povahe, ale tak, čo sa dá robiť. Nedokážem sa zžiť s predstavou, že niekto by bol o tento jedinečný skvost ukrátený.

(A okrem toho, celá kniha začína krátkym - no ako pre koho krátkym - citátom od Alexandra Solženicyna zo Súostrovia Gulag)

Gabriel a Nathan si tam plánujú nejaké heslo, v štýle, že keď sa najbližšie jeden vráti z lesa, v skutočnosti by to mohol byť lovec s jeho podobou a tak potrebujú nejaký tajný signál - jeden sa niečo opýta a druhý mu správne odpovie.

,,Byl jsi dlouho pryč. Ztratil ses?"
,,A jak zní moje odpověď?"
,,Byl jsem zraněný, ne ztracený."

A potom:

,,Ale stejně... Chceš si to nazkoušet? Ujistit se, že jsem to správně pochopil?"
,,Ne."

A týmto začína (a skoro aj končí) Half Lost.
A s tým aj jedna dobrá hláška za druhou.

Toho roku, kdy můj otec dovršil osmadvacet let, zabil třicet dva lidí. Myslíval jsem si, že třicet dva je hodně.
...
BB se udála už před celými měsíci a já už mám za sebou přes padesát zabití.
Abych byl přesný, zabil jsem padesát dva lidí.

Toto je, drahí priatelia ešte len začiatok.
Ďalšia vec, čo som nespomenula je, že Arran je tiež s povstalcami a niečo im tam pomáha. Predtým, než pôjdeme na koniec, ešte jedna posledná vec: Ledger.

Ledger je jeden veľmi záhadný týpek ( i keď ono je to vlastne žena, ale podoby si strieda podľa potreby) a vlastne najmocnmejšia čierna čarodejnica/čarodej. S Nathanom sa stretnú na mieste mimo reality, tak sa zdá, kde sa dostanú veľmi čudným spôsobom... (miestnosť máp?!) a zo stretnutia pri čaji vyplynie len to, že Nathanovi odseknú prst. Ledger z neho na počkanie vyrobí prostriedok, za ktorý spojí Nathanovi dva odtrhnuté zdrapy papiera a vytvorí z nich akýsi medailón nepremožiteľnosti, vďaka ktorému je Nathan hádajme čo... nepremožiteľný.

A teraz už k bitke. Nejak sa im podarí vtrhnúť do rady, medzitým sa zastavia vo väzení, kde Nathan stretne svojho kamoša skrachovaného umelca z prvej časti a Claya, bývalého šéfa lovcov. Lenčo vlezú do budovy rady, už tam Nathan niekde vyčíha Wallenda a aj ho tuším zabije, síce ho Wallend najprv kvalitne ošáli a skoro ho zabije on. Následne mieri Nathan odfakliť Soula, lenže ten ho taktiež začne čímsi klamať (nejakým elixírom, či čo) a ešte aj zabudne, na čo tam vlastne meral cestu. Potom sa tam však objaví Annalise a vymaní ho z moci elixíru a Soul sa práve dozabával. Nathan ho tuším zabije a dáva sa na útek. Avšak všade sú lovci, vládne tam zmätok a nejak dôjde k tomu, že postrelia Gabriela. Áno, presne tak. Kým z neho pomaly vyprcháva život, Nathan sa ho usiluje zachrániť svojimi novými schopnosťami, no nevie sa sústrediť dostatočne aby stopol čas a tak jeho najlepší priateľ/momentálne už aj frajer proste a jednoducho vykrváca. Chvíľu, pred tým, keď už Gabriel vie, že zomrie, len Nathan si to nie a nie pripustiť, si vymenia ešte ikonické vety.

    ,,Byl jsi dlouho pryč. Ztratil ses?"
    ,,Byl jsem zraněný, ne ztracený."

Následne je tu už len (podľa mňa) ikonická posledná kapitola (vlastne predposledná, ale tú poslednú nerátam, tá sa mi nepáčila - na Celiu totiž kašlem). Je niekoľko rokov, či dní, či mesiacov po udalosti s veľkým U a všetci si žijú celkom šťastne. Annalise si našla nejakého frajera/ muža, ale jej syn patrí Nathanovi (podobný scenár, aký mal Nathan so svojím otcom, nie je to fascinujúce?). Aj Arran kohosi má, ale občas si nájde chvíľu a navštívi svojho mladšieho brata, ktorý žije v lese. Sám. Nie je však sám ako sám. Nathan sa tam totiž celkom slušne zabáva s Gabrielom. Chvíľu mi to nedávalo zmysel, ale vysvitlo, že Nathanovi tak trochu prešvihlo a nevie, že Gabriel je mŕtvy, ba dokonca ho vidí vedľa seba. Nakoniec mu to ale nejak docvakne a úplne na záver sa premení na strom.

Na. Strom.

Fakt neviem, čo si mám o tom myslieť, ale zdá sa, že ani nič lepšie urobiť nemohol. Keby sa mám teraz a tu premeniť na strom, tiež by som neváhala a v jeho situácii už tobôž nie.

Ak by som mala sformovať nejaký ucelený a zmysluplný názor na túto knihu - začiatok ma nadchol, stred sklamal a koniec natoľko očaril, ba dokonca som z toho bola ešte aj smutná, čo sa mi zvyčajne nestáva. Nech bol ten stred akokoľvek hrozný, za ten koniec by si to zaslúžilo aj neviem... zlatú hviezdu.

Zdá sa, že vyvolávať smútok a depresívnu náladu v čitateľoch je autorkina tajná špecialita.