Knihy, ktoré som prečítala

john green: poučka o podstate predvídateľnosti katherín

Jediné knihy, ktoré som od Johna Greena ešte nerecenzovala sú: Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín; Na vine sú hviezdy a Všade samé korytnačky.

Keďže idem od najlepšej po najhoršiu, mala by som si z tejto trojice vybrať tú ,,najlepšiu" a poviem vám, voľba je jasná.

Len ešte podotknem, že tu nebudú výnimočne žiadne dobré citáty na záver, pretože som si včera upratovala knižnicu a túto knihu mám úplne naspodku kopy, takže ju stade nemá zmysel vyťahovať. Alebo žeby...? A povedzme si – boli tam vôbec nejaké hlášky? Aj tu je asi odpoveď jasná.

Napriek tomu, že som to podala tak, že ,,zostali už len tie najhoršie knihy...", toto nebude nejaký hate, alebo čo (to bude až v ďalších recenziách, ha ha...), keďže túto knihu nepovažujem za nejkú vyslovene zlú, iba je tam zopár vecí, ktoré sa u mňa nijak zvláštne nezapísali, ale v podstate hodnotím tento čitateľský zážitok ako kladný. V podstate.

Vždy tu dávam také, že aký je názor širokej verejnosti v rozpore s mojím a tu to nebude inak. Počula som na túto knihu len negatívne veci, ak mám pravdu povedať. Konkrétne, že je nudná a... vlastne nudná. Poviem k tomu len to, že mňa na počudovanie bavila, čo je samo o sebe záhada nad záhadu, keďže tam nie je nič z tém, ktoré mňa bavia. Povedzme, že John Green to dobre napísal, aby to mohlo baviť aj niekoho, kto takéto žánre ani tak s veľkou obľubou nehltá, čo je fajn.

Čo nie je až tak fajn – a podľa mňa aj dôvod, prečin kniha s potenciálom byť zaujímavá celkom upadla do zabudnutia – je to, že ona v podstate je nudná. Akože, mňa osobne ju bavilo čítať, ale potom som na ňu v pohode zabudla a druhý krát by som to už fakt nepotrebovala zažiť. Možno preto ju neradím ani medzi zlé, ani dobré, ale len medzi také, že... nenadchlo ma to, ale vždy celkom fajn.

Trvalo mi asi minútu, kým som si vygooglila meno hlavného hrdinu, ktoré som samozrejme, že zabudla. Volá sa rovnako ako ten týpek z Peny dní – Colin. Tento dotyčný rieši celkom nezvyčajný životný problém, ako to už u Johna Greena zvykne byť, a to, že už chodil asi s dvadsiatimi dievčatami, pričom každá jedna sa s ním nakoniec rozišla a všetky sa volali Katherine. Akože, tiež by som chcela vedieť, kde táto myšlienka Johnovi Greenovi napadla, jak na toto do pekla prišiel... alebo viete, čo, radšej to ani nechcem vedieť.
Už len úvod a už to nechápem. Jak je do pekla možné, že sa každá z tých dievčat volala Katherine? No, buď je to nejaká sakramentská náhoda, ale viac by som vsadila na to, že hlavný hrdina má nejakú úchylku na toto meno... čo je dosť zvláštne, pretože nechápem, ako môže niekto sa zamilovať do iného človeka len kvôli menu? A kde v celej svetovej nepravdepodobnosti nahrabe ešte aj dvadsať dievčat, ktoré majú všetky rovnaké meno, sú dosť v pohode na to, aby s nimi mohol niečo mať... No, neviem, ale podľa mňa celý problém jeho vzťahov tkvie v tom, že vždy má niečo len s tými Katherinami, to je celé. A ešte na konci sa to aj ukáže, však sledujte.

Ďalšia Colinova ,,vlastnosť" je, že je nadpriemerne inteligentný, priam až geniálny. Celkom sa mi páčilo to vysvetlenie ,,geniality" v tejto knihe, pretože som nič podobné dosiaľ nepočula a čo ja viem, môže to byť pravda, nemusí to byť pravda... tak povedzme, že to pravda je: že byť geniálny, to znamená, že v detstve je taký múdry ako priemerný dospelý, ale akonáhle dospeje, už nie je ničím zaujímavý, pretože je rovnaký ako priemerný dospelý.

Keď sa nad tým tak zamyslím, nejak mi to nevychádza, ale však dobre... Jednoducho povedané, Colin je úplne na dne, rozišla sa s ním ďalšia Katherine, kvôli tej inteligencii majú od neho rodičia veľké očakávania a on veľmi chce niečo úžasné objaviť, ale nevie, čo, takže vlastne prišiel do akejsi životnej krízy.

Z tohto chvíľkového pocitu menejcennosti ho vytiahne jeho kamoš inej národnosti... nepamätám si akej, ale jednoducho som tým chcela povedať, že mal také dosť vtipné meno, ktoré si samozrejme tiež nepamätám. Týto dvaja sa teda vyberú na roadtrip po Amerike. Akože, neviem, ako tým chcú niečo vyriešiť, ale na počudovanie sa tým všetko vyrieši. Takže ponaučenie: ak máte problémy, vyrazte na výlet a všetko sa vybaví nejak samo.

Tento ich výlet, ktorý zaberá podstatnú časť knihy spočíva v tom, že niekde blúdia a bavia sa s náhodnými ľuďmi, kým nenatrafia na nejakú malú dedinu, kde sa zabývajú u nejakej milej tety. Ako, už len to, ako to hovorím, sa musím zasmiať nad zábavnosťou toho príbehu... V tomto meste nerobia tiež väčšinou nič, len sa tam tak poflakujú, Colin ako najmúdrejší človek na svete vysvetľuje nevzdelaným dedinčanom teóriu toho, prečo voda odteká v sprche do odtoku (bolo to niečo komplikovanejšie s tým odtokom, ale ani za svet si nepamätám, čo), popri tom sa trápi tým, že nikdy nič úžasné nedosiahne a nezapíše sa medzi slávnych vedcov.

Okrem iného sa snaží vymyslieť matematický vzorec, ktorým by sa dalo vypočítať smerovanie všetkých vzťahov ešte predtým, než skončia. Celý čas pracuje na zdokonalení tohto vzorca, kde do premenných dosadíte nejaké čísla, ktoré majú vypovedať o kvalite vášho vzťahu a potom vám vyjde graf, že ako dlho to ešte potrvá a kedy sa prípadne rozídete. Samozrejme, Colin tu rieši problémy, že mu to úplne nevychádza, ten graf a okrem toho sa stretne s dievčaťom, ktoré je veľmi očarujúce, ale nevolá sa Katherine, takže smola.

Akože, tak ako som to opísala je to nesmierne nudné, ale ja si pamätám, že ma to bavilo dosť na to, aby som to dočítala, síce žiadna z postáv ma nijak nezaujala a celé sa mi to zdá dosť pritiahnuté za vlasy...

Keďže pochybujem, že túto knihu by v dnešnej dobe ešte niekto chcel čítať, prezradím vám aj koniec: Colin nakoniec neodolá a dá sa dokopy s tým dievčaťom, čo sa nevolá Katherine a vyráta si tým vzorcom, že ako dlho bude trvať ich vzťah. A hádajte, čo mu výjde? Že sa rozídu na druhý deň. Na druhý deň Colin vstane a nájde si v izbe list od tej dievčiny, kde stojí, že sa s ním rozchádza. Až potom vysvitne, že ten list bol len sranda a ten jeho vzorec je hovadina.

Je tu teda šťastný koniec a myšlienka na záver: že nezáleží kto je aký filozof a kto vymyslí aký vzorec, pretože všetci raz upadneme v zabudnutie a je úplne jedno, čo kto dosiahne v živote, hlavne, že ho prežijeme šťastní.

Akože, myšlienka pekná a tak, ale z celej série považujem túto knihu len za takú ,,do počtu", pretože tam nie je ani jediný aspekt, ktorý by ma nejakým spôsobom čo i len trochu zaujal a ešte aj tá myšlienka, akože, čo to zas na nás skúšajú, však to už dávno mal niekto Colina ovaliť po hlave a povedať mu, že vzťah sa nedá vyjadriť matematickým vzorcom, do pekla. To mu tak dlho trvalo na to príjsť? Ako, vážne pochybujem o jeho údajnej inteligencii, keďže má zjavne rozsiahle fyzikálne vedomosti o tom, ako voda vyteká z vodovodu, ale takúto primitívnosť nepochopil hneď.

A ešte aby sa dala tá nuda niečím korunovať, John Green si zavolal svojho kamoša matematika, ktorý mu urobil aj nejaké grafy. Neviem, kto vždy v živote túžil čítať román a vidieť tam matematický graf, ale ja čítam knihu presne z dôvodu, že sa chcem grafu vyhnúť, tak do pekla, prečo je ešte aj tu? To je nejaký zvrátený vtip? Chápem, že niekoho baví matika a tak, ale aj tak... bože prečo?

Nenapadá mi, že čo by som tu ešte skritizovala, takže...