Knihy, ktoré som prečítala

erlend loe: doppler

O čom to je? Istý týpek menom Doppler sa presťahoval do lesa.

Prečo? Už mu ľudia lezú na nervy.

Úprimne, vôbec sa mu nečudujem. Tu asi nie je podstatné spomínať dej, zato tie hlášky... tých je tu dosť.

Ale ešte predtým - štýl je naozaj jednoduchý (úprimne, ako dlho trvalo autorovi toto zosmoliť na 169 strán - dva dni?) . Dá sa to prečítať fakt že za chvíľu. Kto má rád fakt jednoduché rozprávanie v prvej osobe si príde na svoje. A pritom sa tam riešia ťažké (no ako pre koho) filozofické dilemy. Mňa osobne to zas až tak nešokovalo, aby som bola úprimná, keďže mám pocit, že v dnešnej dobe už také knihy píše fakt skoro každý, kto má v životopise napísané ,,scenárista".

Ale vážne, to, že niekto príde na to, že ľudská spoločnosť je úplne o ničom a treba sa jej vyhýbať nie je žiadna novinka, to už všetci dávno vieme.

No ale teraz tie hlášky. Už na prvej strane som mala dosť. Nebola to moja obľúbená prvá veta, ale aj tak fajn. Okrem iného som konečne pochopila, čo majú na mysli s tým ,,autorov naivný štýl".  No však pochopte sami.

(A keby to niekoho zaujímalo - prvá veta: Otec je mŕtvy. - To je skoro ako v Cudzincovi...).

Tak napríklad táto (keď Doppler vysvetľuje losovi, že s ním nemôže ísť do mesta - ten los, nie on):

    Vždy som veci vysvetľoval aj svojim deťom. Mám pocit, že deti cítia, že niečo nehrá, ak im človek klame alebo pred nimi niečo tají.
    ...
Sú tam autá, autobusy, hluk a kopa mätúcich signálov. Veď to je práve pre ľudí typické. Sú majstri vo vysielaní mätúcich signálov, nikto ich v tom neporazí, mohol by si hľadať v celom vesmíre, nikdy by si nenašiel nikoho, kto by vysielal mätúcejšie signály ako ľudia.

A tu, keď vysvetľuje losovi, prečo mu zabil matku:

    ... Porušujú zákony prírody a losiu morálku spôsobom, ktorý každého slušného losa musí uraziť. To nikto nemôže chcieť.

Už vám docvaklo, čo je to ten naivný štýl?
No a potom toto!:

    ...prechádzku lesom uprostred loveckej sezóny zobrala aj mláďa. Kde mala rozum?

To hovorí zas o losovi, ak by vám to nebolo jasné.
A potom:

    O desať rokov bude dominovať... a bude vám jasné, že nikto s trochou filipa nepochybuje o tom, že svoje spotrebiteľksé správanie musíme zmeniť, ak má naša spoločnosť fungovať ďalej. Pozorujem, že začínate váhať. Premýšľate. Všimol som si, že ste povedali nie.

Áno, celý ten jeho príhovor o spoločnosti bol len na to, aby získal nízkotučné mlieko. Čert ho ber, je to profesionál.

    Prečo práve nízkotučné mlieko?
    Pane, nízkotučné mlieko predstavuje vrchol vývoja ľudskej civilizácie. Každý debil sa od pradávna dokázal dostať k obyčajnému kravskému mlieku, ale krok smerom k odstredenému mlieku si vyžadoval génia a sofistikovanú sublimačnú techniku, ktorá sa mohla stať realitou až v našej dobe. Mám reálne obavy, že ľudia sa už ďalej nedostanú. Nízkotučné mlieko bude stáť vždy na vrchole. Je pre nás veľkou výzvou.
    Nízkotučné mlieko šľachtí človeka.

:

    Zo všetkých ľudí na svete som v obchode stretol práve svoju ženu.

A tu o vojne v Iraku, či kde to je:

    ... sa na svete deje niečo, čo bagatelizuje veci, na ktoré ja míňam svoj čas a energiu. Nielen, že som o tejto vojne dokopy nič nevedel, ani som vedieť nechcel. Celé týždne som mal nervy z toho, že nemohli s bombardovaním počkať, kým nebudeme hotoví s našou kúpeľňou. Do riti s nimi.

    ...

    Zoberte si niečo dokonale iracionálne a vynásobte to najvyšším číslom, aké si viete predstaviť, a tam niekde sa pohybuje moja dcéra. Asi tak.

A toto po tom, čo sa s ňou tak trochu pohádal a ona odišla z kaviarne.

    Chvíľu som bol na ňu dokonca hrdý. To je moja dcéra, napadlo mi, keď zmizla za rohom.
    Bude sa vedieť o seba postarať.

    ...

    Nemám rád ľudí.
    Nemám rád to, čo robia. Nemám rád to, čo sú. Nemám rád to, čo hovoria.

Asi ste sa už zmierili s tým, že táto ,,recenzia" je len súbor hlášok, ale tak čo, táto kniha o sebe najlepšie rozpráva sama.

    Dýchal som šikovnosť a život mi unikal. Tak to je. Božechráň, aby aj moje deti boli také šikovné.
    Dcéra však preukazuje podozrivé príznaky šikovnosti. Môj pobyt v lese, ktorý ona chápe ako prejav sklonov k šialenstvu, ju možno zneistí a tým jej pomôže nájsť si cestu, ktorá nebude až tak dokonale šikovná. Bude menej ctižiadostivá a celkovo si bude klásť ľahšie ciele.

   O pár dní, večer pri dohasínajúcej vatre mi napadne, že porovnanie Schrödingerovej mačky a môjho otca bolo príliš šikovné. Zase som skúšal byť šikovný. Dokonca aj keď som sám a rozhodol som sa nebyť šikovný, šikovný som. Šikovnosť je choroba.

    Lož je úžasný prostriedok, ktorý by mali ľudia využívať častejšie. Je neuveriteľne efektívny. Človek povie jednu vec a pritom myslí na niečo celkom iné. Fantastické.

A môj názor na to celé? Zo začiatku som tou knihou bola totálne nadšená, čítala som ju s nezvyčajným záujmom (a nezvyčajne rýchlo, väčšinou si s tým dávam na čas) a fotila si každú druhú stranu kvôli tým hláškam, ale postupne zo mňa to nadšenie akosi opadlo a pripadalo mi to akési priveľmi jednoduché. Neviem. V skutočnosti je to možno dobrá kniha, ale ja som už proste a jednoducho očakávala trochu viac.

Chápete.

Nenájdem nič konkrétne, čo mi liezlo na nervy. A nemôžem povedať, že ma to nebavilo. S myšlienkami som sa stotožnila, všetky mi už napadli pred tým, čo som to čítala. Jednoducho môžeme skonštatovať, že jednoduchosť nebude môj šálok kávy. A pritom taká kniha ako Half Bad, čo bola totálne jednoduchá, rovnako ako toto ma zobrala viacej, pretože tam bolo niečo smutné a depresívne (celá kniha bola depresívna jak šľak) a... zdá sa, že už viem, čo chýba tejto. Nevyvoláva v čitateľoch žiadne emócie. Zo začiatku je to bohovská sranda, ľahko sa to číta (fakt - akoby ste nečítali vy ale kniha čítala vás) ale potom už potrebujete niečo trvácnejšie, niečo čoho sa chytiť a vtedy vám špagát, čo vás doteraz ťahal vpred vypadne z rúk, pretože chytiť sa niet čoho.

Keď si to uvedomíte, už nemáte o čom čítať.

(Doppler je sám v lese ale necíti nič, okrem nenávisti k ľudstvu ale ani tá nie je natoľko silná, aby ho podnietila k nejakému konaniu, že by sa napríklad stal masovým vrahom. Je to proste akési rozvláčne a... presne také je to aj so skutočným životom. Ak bola autorova snaha čosi ako moderný realizmus, tak povedzme, ale ja som skôr - odpútajme sa od reality čo najďalej ako : vstúpime do nej a nechajme sa ňou opantať. Neviem. Je to len môj názor.)