Knihy, ktoré som prečítala

john green: všade samé korytnačky

Bože, konečne toto a už mám od Johna Greena nadobro pokoj.

Toto exkluzívne posledné miesto nazývané aj ,,najhoršia kniha od Johna Greena, ktorú ma bolelo čítať" si právom zaslúži iba jedna a jediná... dramatické ticho... Síce, čo to tu skúšam, však je to v nadpise.

Na zmiernenie výrazne kritickej atmosféry podotknem, že tú knihu pravdepodobne nenávidím preto, pretože som ju čítala už dosť dlho po tých ostatných, kedy (nechcem sa chváliť, ale nič iné mi nezostáva) sa môj literárny vkus trochu zmenil... ale čo je na tom narcistické, keď každému sa asi vkus za istý čas zmení, to je asi logika, nie? To je jedno. Jednoducho povedané, v tej dobe som už mala za sebou pár kníh, ktoré mi svojou kvalitou ukázali, že existuje aj normálna literatúra a nemusím trpieť tieto čudné... Síce celkom nechápem, o akej normálnej literatúre teraz hovorím, keďže vtedy som čítala... no čo asi... zrejme nejaké dobré fantasy, alebo aj zlé, ale všetko toto beriem všetkými desiatimi, ak to nie je príbeh o tínedžeroch, ktorí majú nezvyčajnú povahovú vlastnosť a stane sa im niečo ešte nezvyčajnejšie, prípadne chorobu, ktorá je povahovou črtou...

A sme doma.

Túto knihu neznášam hlavne pre postavy, ktoré sa tu vyskytujú a všetky názory, čo sa tu prezentujú. Hneď začnime postavami, je tu Aza Holmesová, ktorú jej najlepšia kamoška Daisy (predstavte si najotravnejšie dievča na svete a skúste ešte trochu pridať otravnosť a možno potom sa predsa len trochu priblížite k Daisy) prezýva tak vtipne a rozkošne: Holmesy; čo sa mi zdalo fakt zlaté, to priznávam a vždy, keď ju tak nazvala, tak mi až poskočilo srdce, že aké milé... Okrem toho sa mi aj veľmi páči meno ,,Aza". Ale tu moje sympatie končia.

Aza ma naštvala hneď v prvej kapitole, kde za asi päť minút stihla podať taký výkon v oblasti filozofického zamyslenia nad celou ľudskou existenciou, aké by zo seba podľa mňa nikto s priemernou inteligenciou za takú krátku chvíľu nevydoloval. Akože, ešte aj ja taká nadpriemerne inteligentná osoba som mala chvíľu čo robiť, aby som to pochopila a nešlo mi do hlavy, prečo nejaké dievča na strednej škole musí hneď dávať takéto komplikované úvahy... Akože, ja chápem, že občas, z času na čas človek vykonáva činnosť zvanú premýšľanie, ale môže mi niekto prezradiť, prečo pri obede v školskej jedálni musí kompilovať úvahy o vesmírnej hmote, našej púti na tomto svete, okrem toho spomenúť tisíc vedeckých faktov, aby nám dokázala, že je naozaj veľmi intelektuálne založená... akože, čo do pekla?

Našťastie, toto trochu ,,ospravedlňuje" fakt, že má tú onú poruchu, keď musíte neustále nad niečím premýšľať a nedá sa tých myšlienok tak ľahko zbaviť. Tento aspekt knihy ma veľmi zaujal, to priznávam, vlastne len kvôli tomu som si ju kúpila, pretože – ako, koho by nezaujímalo, ako asi žijú ľudia s touto poruchou (tuším OCD sa to volá, ale nie som expert na názvy a ani taká intelektuálka ako Aza, aby som si to nebodaj pamätala. Síce nedá mi nepovedať to: kebyže mám tú poruchu, tak podľa Johna Greena je vysoká šanca, že by som si to pamätala.), aké majú myšlienky a tak... Totiž, mňa vždy fascinujú tieto rozmanité psychické ochorenia, či poruchy, ale skoro nikdy si to neviem úplne predstaviť v praxi – toto je jedna z mála vecí, kam moja jedinečná predstavivosť nesiaha – a tak ma to fakt zaujímalo.

Našťastie, tento aspekt knihy nesklamal, bolo to vážne zaujímavé. A viem, že je to neetické a nemorálne si robiť posmech z takýchto vážnych vecí, ale nedá mi to. Moje motto je, že ak neurazím niekoho, kto by sa mi mohol ešte v budúcnosti dobre hodiť, tak sa môžem smiať fakt na všetkom. A Aza je len postava v knihe, tak čo. Asi to stále nič neospravedlňuje, ale čo už. Ak človek niečo chce, nepotrebuje ospravedlnenie, aby sa toho zmocnil.

Najprv ma zabávalo to, že ona má vraj nejakú ranu na ruke, ktorú si sama spravila a neustále si do nej musí liať dezinfikačné neviem čo a obväzovať si to, čo ma fakt pobavilo, pretože... Ako, čo je to za blbosť? Však rýpať sa v rane je ešte nechutnejšie ako kebyže to jednoducho nechá tak. Asi sa mi to z mojej pozície ľahko povie, ale ja byť na jej mieste, tak asi mi docvakne, že lepšie si pomôžem, ak si tam nebudem liať ten dezinfikačný oný a nebudem to ešte zhoršovať, ale ona nie... Je mi jasné, že ona by to zrejme tiež povedala, lenže to je práve pointa, že ona narozdiel odomňa nemôže, ale aj tak je to čudné...