Knihy, ktoré som prečítala

down comes the night: allison saft

Pri tejto knihe som pochopila, že vôbec netuším, akým spôsobom mám hodnitiť knihy. Pretože ak odhliadneme od takých tých kecov, čo nás učia na literatúre, že akú umeleckú hodnou má dielo, podľa mňa sa to nedá len tak zmerať – keďže aj úplne zdanlivo nekvalitná kniha v sebe môže skrývať niečo dosť prevratné. Preto sa ja takýmto intelektuálnym veciam vyhýbam a ustanovila som si jedinú najvyššiu hodnotu a to môj osobný subjektívny pocit. Myslela som si, že je to ten najlepší spôsob, keďže pocity sú podľa mňa najobjektívnejšie – viem, že je to dosť paradox, ale ide o to, že akonáhle sa človek začne v umení riadiť nejakou predpísanou šablónou hodnotenia, tak je úplne mimo, pretože žiadna šablóna toto nemôže obsiahnuť, takže sa takéto hodnotenie stáva úplne debilným.

A áno, keď už sme pri tejto téme, aj ja som čítala veľa kníh len z takzvaných honosnejších dôvodov. Ako napríklad dôvod, že autor má dosť dobre vybrúsený štýl a chcem sa od neho priučiť (alebo tak niečo) a pozrieť si ako skúsenejší autori riešia isté problémy, každopádne, to sú len také kecy, pre prípad, že vám to ešte nedošlo. Nikto nečíta knihu preto, aby sa nejak dovzdelal. Ľudia čítajú, pretože im to prináša istú satisfakciu a ak si myslíte, že vy ste lepší, pretože vy čítate z nejakých hlbších intelektuálnych dôvodov, okašliavate len sami seba, pretože všetci vieme aké sú to tie hlbšie intelektuálne dôvody – zase len tá satisfakcia.

Úprimne povedané, teraz už ani neviem, čo som tým úvodom chcela povedať – aha, iba to, že sa ukázalo, že ani satisfakciou sa kvalita knihy nedá merať, pretože ja jednoducho netuším, akú som z toho mala satisfakciu. Stalo sa aj vám, že ste prečítali celú knihu a neboli ste si vôbec istí, či bola dobrá, alebo nie? Mne sa to deje skoro stále.

Čo sa týka tohto, natrafila som na ňu na tiktoku (ako inak) a zaujalo ma, že je tam veľmi špecifický dejotvorný prvok, takzvané, že hlavná postava musí liečiť niekoho ťažko chorého. Keďže ja sa špeciálne vyžívam v takýchto vzťahových dynamikách (ani sa radšej nepýtajme prečo), hneď som po tom siahla, v snahe, že to utíši moju túžbu zažiť niečo aspoň trochu podnecujúce. A či to nasýtilo? Áno aj nie.

Trochu vám to bližšie osvetlím. Máme tu hlavnú hrdinku, liečiteľku Wren Southerland, ktorá je prehnane emotívna (ako jej to okolie neustále predhadzuje) a zase sa nechá zlákať svojimi pocitmi, čím skazí vojenskú misiu, ktorou bola súčasťou a kráľovná ju potrestá. Wren príde doslova o všetko a jediná možnosť ako sa vykúpiť je prijať pozvanie záhadného (a mierne zhýralého) lorda Lowryho, utečie do hôr, na jeho opustené panstvo Colwick Hall, aby vyliečila jeho sluhu. Okrem toho, že tam zjavne čosi nehraje, Wren zistí, že ten sluha je v skutočnosti zaprisahaný nepriateľ celého jej národa, vojak, ktorý zabil strašne veľa nevinných ľudí (až na to, že vo vojne sa to tak robí), neslávne známy Hal Cawendish, s (doslova) vražedným pohľadom.

Znie to podľa mňa strašne dobre. Každopádne ja som zistila (a to asi nie je žiadne prekvapenie), že ma nudí čítať aj knihy, ktoré ma bavia. Akože, zaujíma ma ten dej, zaujíma ma, čo sa stane aj celkovo – a aj tak sa musím do čítania úplne nútiť, pokiaľ nechcem jednu knihu čítať dva mesiace. Zaujímalo by ma, či je to všeobecný problém, alebo len môj, ale začínam mať pocit, že len môj. Ostatní ľudia prečítajú za týždeň aj päť kníh a ja sa musím normálne prinútiť, aby som prečítala hoci aj jednu. Akože, katastrofa. Hrôza.

Aby sme sa ale vrátili k téme, dala som tej knihe nakoniec 5 hviezdičiek, pretože ma úplne dojal koniec. Hlavne záverečná scéna. Celý čas som si vravela, že to je tak na štyri a potom...

Každopádne, túto knihu by som odporučila niekomu, kto má rád romantiku, pretože tá línia bola úžasne zvládnutá. Veľmi sa mi páčilo, ako sa pomaly vyvýjal ten vzťah. Dokonca som si nevedela predstaviť, že autorka za taký krátky čas vyrieši všetky problémy, čo sa tam nakopili vrámci zápletky a potom sa to vyriešilo úplne dokonale a ja len že: wow.

Trochu som ľutovala jedinú vec, ale nemohla som to autorke vyčítať, že to nespravila, pretože to ukazuje, že narozdiel odomňa má ešte posledné zvyšky zdravého uvažovania. Teraz vám to jemne vyspojlerujem, ale len tak jemne. Pokojne preskočte tento odsek. (Bola tam jedna scéna, kde mali jednej postave vybrať oči a transplantovať inej a ja som strašne dúfala, že k tomu dôjde, že si budem môcť užiť to utrpenie, a potom – nič? Proste mám rada, keď sa postavy utápajú v sebaľútosti a tu sa to dalo elegantne docieliť, tak prečo nie? No, vlastne viem, prečo nie. Ale kebyže to ja píšem, môžete si byť istí, že nejakému vybraniu očí by sme sa nevyhli.)

Medzi moje naj scény patrí určite takzvané ,,tanec na plese". Nie je nič lepšie, keď hlavní aktéri romantickej zápletky v najpálčivejšom momente knihy zrazú začnú tancovať valčík. Povedala by som, že ma takáto scéna unudí, keď som to videla už stokrát, ale zjavne nie.

Najviac ma však zaujalo ako dokonale a zdanlivo nenútene autorka rieši vzťahy medzi postavami. Na môj vkus tam bolo príliš veľa scén, kde si postavy vzájomne odpustili svoje hriechy a uzmierili sa, ale bolo to napísané tak dokonale, že som tomu nemohla nič vytknúť. Autorka vždy vedela, ako sa jej postavy zachovajú a nikdy sa tam ani len trochu nevychýlila zo svojho charakteru. Akože, mysleli by ste si, že toto je štandard, ale verte tomu, že nie je. Je veľmi zložité zachovať charakter postavy, pretože... proste je. Stačí sa pozrieť aj na uznávané knihy a uvidíte, že aj profesionálni autori s tým majú veľakrát problém. Niekedy veci jednoducho nejdú tak jemne akoby to autor chcel a postava musí trochu prispôsobiť svoje správanie okolnostiam... ale v tejto knihe to dokonale vychádzalo. Postavy si zachovali svoju osobnosť a vždy to presne sedelo k udalostiam, čo sa tam diali.

Nemôžem povedať nič zlé na túto knihu. Akože áno, nebolo pre mňa ľahké ju prečítať, ale aj tak bola dobrá...? Asi tak.
Doteraz vo mne zostala spomienka na charakter Wren. Páčila sa mi celá tá jej emocionálnosť a naivita. Mám rada také impulzívne postavy. Čo sa týka Hala, to bol taký ideálny partner, ale na môj vkus bol málo zhýralý, ak viete, čo tým myslím. Akože bolo fajn, že oľutoval svoje zločiny, ale mne by nevadilo, keby sa v nich vyžíval, ak viete, čo myslím. Keď tak nad tým premýšľam, ak by som ja bola postavou v tejto knihe, asi by ideálnym partnerom pre mňa bol hlavný záporák, čo už samo o niečom vypovedá. Presne to si asi za toto vyjadrenie zaslúžim.

Ale náhodou, Hal nastavil štandardy dosť vysoko a tam by mali aj zostať. Keď už nemám na záver čo povedať, bola tam taká ľahká gotická atmosféra a aj tá stála za to. Celkovo ma tá kniha príjemne prekvapila a myslím, že každý romantik si to užije. Dokonca som si to užila aj ja, čo som si myslela, že romantiku neznášam. Čudné, čo sa človek o sebe nakoniec dozvie.

Citáty:

If you can see Cavendish, the drill sergeants had told her time and time again, you're already dead.

Maybe the only difference between a monster and a hero was the color of a soldier's uniform.