Knihy, ktoré som prečítala

kristin cashore: výnimočná

Kedysi som počula také, že dobrý kritik zistí už z prvej vety, či je kniha dobrá, alebo zlá. Neviem, ale mne toto pravidlo v praxi nikdy nevyšlo, tak som to dala, že: po prvej strane by sa malo dať zistiť, či bude dobrá, alebo o ničom. Ani to mi bohviejak nevyšlo a tak mám teraz tretie: prvých sto strán a človek by mal už vedieť, na čom zhruba je. Ale poviem vám priatelia, niekedy môžete prečítať aj celú knihu a stále nemáte ani tušenia.

Ja zvyčajne niečo tuším po tých sto stranách a s celkom aj istotou viem povedať aj čo. Dokonca je to väčšinou tak, že viem ešte viac po tých sto, ako na konci knihy, kedy už fakt netuším, čo na to povedať. Čím to je? Neviem. A nechce sa mi nad tým ani premýšľať.

Z Výnimočnej som prečítala prvých sto strán (dobre, tak sto tri) a myslím, že teraz už s istotou viem, na čom som. Totiž, mala som také pravidlo (koľko mám dočerta tých pravidiel?), že nijaká kniha nemôže byť totálne zlá, ale... bože mi pomáhaj, toto je čo?

Musím k tomu ešte dodať, že sú dva spôsoby, akým by som ju mohla hodnotiť a z každého vychádza úplne opačný akože... verdikt. Z hľadiska štýlu je to podľa mňa úplná katastrofa. Vety sú strohé, nikde nie je niečo také, čo v knihách zvyčajne býva a nazýva sa to umelecký opis a ak tam je od umeleckého to má ďaleko. Zvyčajne vídam aj také, že spisovatelia vedia slovami nielen vecne opísať, čo sa tam nachádza, ale vedia to aj vystihnúť tak, že máte pocit, že tie scény žijú. Vedia do toho vložiť nejakú atmosféru, pocit, ja neviem čo. A to sa nerobí tak, že napíšem: áno, bol to pekný hrad, biele steny, fontána, rastliny... A keď chcem aj trochu pôsobiť viac než len to, tak ešte: a bolo tam celkom slabé svetlo.

Neviem, ja proti nikomu nič nemám, ale toto je úplne, že hrôza. Objektívne to musím povedať, že ma to až zaráža, že niekto takto lajdácky napíše knihu. Je to horor, čo vám budem vravieť.

Jednoducho, všetko to pôsobí, akoby to bola len nejaká úloha do školy, nie umelecké dielo, kde sa s tým človek môže vyhrať a nemusí tam len napísať to, čo by tam zhruba malo byť, aby dostal jednotku, či čo. Fakt ako... Neviem, čím to je, teda vlastne viem presne, čím to je, že už prešlo sto strán a zatiaľ si len s veľkou námahou viem vôbec predstaviť ako hlavná hrdinka vyzerá. Inak všetci v mojej mysli vyzerajú rovnako. Opisy sa tam obmedzujú len na suché skonštatovanie veci a takých skonštatovaní... celá tá kniha je len suché skonštatovanie nejakých vecí, ktoré, keďže sú napísané tak plocho a nezáživne jednoducho nemôžu zanechať nejaký super cool fascinujúci zážitok. Ja som prečítala seriózne asi dvadsať strán a začali sa mi zatvárať oči a skoro som zaspala, pritom kto normálny chodí o siedmej spať? Toto je proste des, toto je horor...

Po chvíli som to už len čítala s takým, že: áno, táto informácia pôsobí užitočne, ale povedzme si – trápi to dopekla niekoho? Mňa nie.

Trebárs tam Katsa niečo rozoberá, sa tam vzrušuje nad tým, aký je kráľ zlý človek, ale pritom sa poriadne ani nedozvieme ako vyzerá, alebo čo. Kebyže namiesto toho čítam Nikdynoc, už dávno by tam padla nejaká ikonická veta, ktorá by to dokonale zhrnula. A pritom, ono to nie je až taká veda. Niekedy človeku stačí na to, aby bol umelcom jedno blbé prirovnanie. Fakt. Ono, pozrite do hociktorej dobrej knihy. To nie je až taká veda, ide o to, že človek už pár kníh (a hoci aj zlých kníh) napísal a medzitým sa naučil, že s jazykom si môže robiť fakt skoro čo chce, pretože o tom to je, že treba sa s tým trocha pozabávať. Nestačí len povedať, že je tam kôň, prípadne veľkoryso dodať, že je hnedý a má hrivu. Akože, sorry, ale Jean-Paul Sartre vedel jedným odsekom oživiť aj pokrčený papier v mláke na chodníku, tak mi nevravte, že najlepšia nájomná vrahyňa v celom kráľovstve si nezaslúži nejaký poriadny opis.