Knihy, ktoré som prečítala

jean paul sartre: hnus

Vedzte, že vybrať si knihu, ktorá bude mať tú česť byť prvá bolo naozaj ťažké, keďže som si celkom istá, že ak si vyberiem nejakú zlú, vrhne to tieň na všetky moje ostatné, takže fakt ako nezávidenia hodná úloha.
Napokon som si vybrala jednu z najzáhadnejších kníh aké sa mi kedy dostalo možnosti vidieť. Netvrdím, že som ju zatiaľ stihla dočítať, no úvod môžem hádam napísať aj bez toho. Som asi v polovici tak zatiaľ zhrniem prvú polovicu a k druhej sa neskôr vrátim ak sa mi bude chcieť.

K tejto knihe sa mi okrem iného viaže nejedna príhoda veľmi čudného charakteru. Nemala som veľmi v pláne ju čítať ak mám pravdu povedať, keďže už len teraz mám asi dvadsať kníh rozčítaných, no stála na mojej polici už hodnú chvíľu a práve keď sme šli na triedny výlet do Prahy akoby sa naskytol pravý čas ju vytiahnuť, keďže, poviem vám, tá kniha je fakt malá a nezaberá veľa miesta v taške. Ak by som sa posnažila, iste ju napchám aj do vrecka, veď prečo nie. Nechcem tým samozrejme naznačiť, že nemám aj menšie knihy, ako by som potom vyzerala, pravdaže? Čo už je to za zberateľa, ktorý nemá knihy všetkých farieb a veľkostí?
Dobre, teraz už trepem, späť k veci.
Vzala som si túto malebnú knihu (irónia, priatelia - tá obálka je vskutku obyčajná a iste nebude dôvodom na čítanie), že šmyk, otvorím na prvej strane, prebehnem pohľadom prvý odsek, či je to akože znesiteľné na tú niekoľkohodinovú cestu vlakom a zhodnotila som to tak, že to náhodou nevyzerá vôbec zle. To som ale vôbec netušila, čo mi tá prekliata kniha spôsobí v blízkej budúcnosti!

Aby som to uviedla na pravú mieru, určite som sa ju nechystala čítať preto, že by som chcela vyzerať nejak nesmierne filozoficky pred mojou učiteľkou slovenčiny, alebo čo. Jednoducho som nechcela aby mi tá kniha zabrala priveľa miesta, to je všetko!

Keď sme sa teda konečne usadili vo vlaku spoločnosti RegioJet, nebolo viac na čo čakať a tak som si z tašky vytiahla knihu, že sa teda začítam a nebudem musieť pohľadom hypnotizovať spolucestujúcich. Bolo veľmi skoro ráno a asi som si naplno neuvedomila rozsah svojho činu, keďže triedna na mňa vyvalila oči, že čo to akože preboha čítam. Svojím typickým nezúčastneným spôsobom som len nadvihla obočie, že akože čo a ona, že takú ťažkú knihu som si vybrala a ja, že však už som prečítala prvý odsek a bolo to v pohode, tak čo, načo sa triedna len usmiala a bolo mi jasné, že som zas tresla nejakú hlúposť, čo ja koniec-koncov robím vždy, keď na to dôjde.

S pocitom, že tu konám nejaký skutok smerujúci k vnútornému osvieteniu som sa začítala do knihy akoby som sa púšťala na obhliadku terénu, či je naozaj taký neschodný ako mi bolo povedané.

Musím povedať, že tá kniha je fakt zvláštna. Hádam ospravedlníte moju nevedomosť, ak poviem, že ani prinajmenšom netuším, čím to začínalo a dokonca som nedávno zistila, že nemám ani potuchy ako sa ten hlavný hrdina vlastne volá, nech mi je Boh svedkom, že ono to nie je tak ľahké zistiť, keďže ten špecialista si to píše ako denník a veruže nikto normálny sa sám seba v denníku neoslovuje, že napríklad Marcel včera vyniesol smeti namiesto; Ja som včera vyniesol tie prekliate smeti.

Ako som tak čítala, poviem vám, vôbec to nebolo zlé. Hlavnou postavou je nejaký týpek, ktorý ako som už vravela možno ani nemá meno, no viem o ňom toľko, že má kučeravé ryšavé vlasy (možno ich v skutočnosti nemá kučeravé, nie som si istá, či som si to nevymyslela) a tým by som jeho vonkajšok zakončila. Tento špecialista chodí po svete, jeho zamestnaním je písanie nejakej (podľa mňa hrozne nudnej) dejepisnej knihy o nejakom slávnom vojvodovi, či čo, ktorého povesť je taká všelijaká a on ho buď chce očierniť ešte viac než vôbec je alebo ho chce očistiť pred očami verejnosti (ani tento detail si nepamätám, keďže mi to zrejme nepripadalo dosť dôležité aby som si to zapamätala). Aby napísal túto knihu, musel od Rusov potiahnuť nejaké tajné listy, kde sa zrejme píšu isté škandalózne informácie (nie, nepýtajte sa ma ako ich tento špecialista šlohol, tiež by ma zaujímalo). Namiesto toho, aby náš kamoš deň čo noc pracoval na svojej knihe, povedala by som, že sa jej vyhýba ako čert krížu. Dokonca si nespomínam ani na jediný prípad, kedy vôbec chytil do ruky pero a začal niečo smoliť.
Namiesto toho sa prechádza po meste, chodí do kaviarní a knižnice a povedala by som, že jeho prácou je premýšľanie, čo je mimochodom veľmi zaujímavá životná náplň. Ale vážne, tento špecialista sa dokáže odpichnúť aj od úplne (zdanlivo) obyčajnej udalosti ako je napríklad stretnutie v kaviarni a dostane sa až k takým myšlienkam, až ma to zaráža. Kupodivu sa mi však zdali naozaj dobré, čo sa mi nikdy nestáva a viacero jeho postrehov som už zamerala aj ja, takže som niekedy aj uvažovala, či by som na tohto špecialistu nemohla niekedy náhodu natrafiť, bol by to veľmi zaujímavý rozhovor.
Čo je veľmi zaujímavé, doteraz som nepochopila len jedinú vec, prečo tento špecialista pociťuje hnus napríklad pri pohľade na kameň? Všemožne som sa to snažila pochopiť, ale som si istá, že na to čoskoro prídem.
Iné zamyslenia sa mi zdajú oveľa lepšie ako toto akože ,,hlavné" a to napríklad to, ktoré som čítala naposledy, keď bol náš špecialista vo svojej izbe a zrazu vstal z postele a uvedomil si, že o svojej ,,literárnej postave" (síce to nie je celkom literárna, ale chápeme sa) už nedokáže zmýšľať s predošlou intenzívnosťou, kedy je jeho postava viac než len postavou, dokonca zatieňuje jeho vlastný charakter a tak premýšľa nad ňou a nie nad sebou. Vtedy si kamoš uvedomil, že ho úplne opustila táto postava a teraz mu v prázdny priestor medzi myšlienkami vystieľa vlastná existencia. Niečo také tam myslím tresol, že doteraz používal svoju literárnu postavu aby si neuvedomoval vlastnú existenciu a teraz si ju žiaľbohu uvedomuje. Nadväzujúc na to si zobral nejaký nôž, či čo to vlastne bolo a zarezal si do ruky a napĺňalo ho zdesené nadchnutie nad tým, že preboha, teraz už bude zodpovednosť nad sebou samým a ten hrozný pocit vlastnej existencie ho celkom očividne zdesil až to bolo vtipné. Premýšľam, či tam doteraz bola taká dobrá časť, asi nie.

***
(O niekoľko mesiacov neskôr)

Drahí priatelia, tú záhadnosť mám už za sebou. Neviem ako sa mi to podarilo, jednoducho som nemala istú hodinu môjho života, čo na práci a tak som schmatla tú knihu, že a dosť, teraz ju prečítam!
Teraz som v škole, vládne tu nuda ako koniec-koncov vždy, takže som sa rozhodla, že by bolo dobré tento skromný zápis ukončiť, síce, drahí priatelia, nie sme ani v strede.
Takže, kde sme to skončili? Aha, už viem.
Zistila som meno toho špecialistu, čo je naozaj pokrok. Volá sa Antoine Roquentin, čo znie ako také bežné francúzske meno. Dni trávi prechádzaním sa po svete, návštevami knižnice, parku a tak a občas tam natrafí na dosť divného týpka, ktorého oslovuje Audodiakt, či čo (veľmi by ma zaujímalo, čo tým akože myslí, či to je jeho meno alebo čo). Tohto týpka veľmi nemusí a trávi dlhé časy rozímaním, že aký je to chumaj. Naopak, Audodiakt po ňom priam prahne, v kuse sa ho vypytuje nejaké veci ohľadom dejepisu, filozofie a tak, keďže ho považuje za nejakého extrémne kvalifikovaného a rád by sa mu votrel do priazne. V istom okamihu sa ho pokúsi pozvať na obed do nejakej luxusnej reštaurácie, načo Antoine len taký, že ok, ale padne tam taká myšlienka, že: ,,Mal som asi takú chuť ísť s ním na obed ako sa obesiť."

Na spomínanom obede je celkom nuda, Audodiakt Antoinovi objednáva najdrahšie jedlá aké tam majú, síce ten sa tomu snaží vyhnúť (nevyhne sa) a zatiaľ obzerá okolitých ľudí a premýšľa nad ich existenciou. Hlavne nad bezpredmetnosťou ich existencie. Alebo nad tým, že každý robí niečo (jeden šmátra svojej susedke pod sukňou, potom nejaký obchodný cestujúci predáva zubnú pastu, Audodiakt trepe o nejakej filozofii) aby zatienil fakt, že existuje. A potom prichádza na to, že nikto nemá absolútne žiaden dôvod aby existoval, čo je zrejme pravda, takže má dôvod túto knihu čítať ak chcete vedieť.

Zhrnutie (lepšie povedané uvedenie tejto chaotickej recenzie na niečo logické, čo aj dáva zmysel):
Dej v tejto knihe odomňa nechcite, pretože nie je vôbec dôležitý. Ako som už nadškrtla, odohrávajú sa tam bežné situácie, lenže to, čo je zaujímavé sú práve myšlienky hlavnej postavy, kvôli ktorým je to momentálne moja najobľúbenejšia kniha, akú som kedy v živote prečítala. Myšlienky a úvahy sú prevratné, opisy sú naozaj dobré (raz opisoval skrčený papier na zemi a mala som na chvíľu pocit, že sa nachádza priamo na mojom stole). Ak vás zaujíma zmysel a taje života, nášho bytia na tejto zemi, určite sa oplatí siahnuť po tejto knihe, ak nie, sú tam aspoň celkom dobré hlášky. Tak napríklad:

1. Stará známa - ,,Mal som asi takú chuť ísť s ním na obed ako sa obesiť."

2. Na konci listu (ktorým kniha začína) je veta, ktorá vyzerá, že vám osvetlí celý význam knihy a odpovie na všetky vaše otázky. Znie nejak takto: ,,Len v jedinom prípade by bolo zaujímavé viesť si denník a to keby totiž..." (a tu sa to reálne končí, takže sa čitateľ nedozvie nič). Ja keď už som čakala na nejaké významné odhalenie, tak ma spisovateľ zase obabral.

3. Zaujímavé je, že celú knihu spomína nejakú svoju potenciálnu frajerku (Anny) a nakoniec, keď sa s ňou konečne stretne, pošle ho úplne dopekla.

4. A čím sa to končí:

Nad mestom visel dážď.