ily.

21@

kroky hnedookého chlapca postupovali rýchlo po podlahe budovy školy. chcel sa, potreboval sa čím skôr dostať na ošetrovňu, ktorá sídlila na opačnom konci školy ako šatňa a telocvičňa, do ktorej mal Max kvôli hodine telocviku ísť.

jeho hlava bola plná myšlienok na Dannyho. videl ho pred svojimi hnedými očami každým novým žmurknutím tak veľmi jasne. každá jedna tak dokonalá črta jeho tváre sa mu do pamäte vyryl a nehodlala odísť.

modré oči, ktoré si vás podmanili behom pár sekúnd a pohlcovali vás celého bez toho, aby si to ich majiteľ uvedomoval a poloplné ružové pery, ktoré vás nútili chcieť cítiť ich chuť. každý jeden kúsok jeho tváre bol dokonalý. bol tak krásny. Danny bol pre Maxa dokonalý.

osobnosť, ktorú Danny mal bola tak čistá, jemná a tak dobrosrdečná. bol nádherný. ako z vonku tak aj z vnútra. dokázal by sa pre každého človeka celý rozdať, aj napriek tomu, že by si bol viac než vedomý, že to isté by nemohol očakávať naspäť.

Max nechápal ako mohol niekto ako Danny existovať. modroočko bol Maxovým presným opakom. boli ako protikladné póly na magnete, no aj tak sa navzájom priťahovali. kučeravý chlapec si ani len neuvedomoval čo všetko s Maxom robil. akú veľkú moc nad ním mal. nútil ho túžiť po ňom. chcieť ho tak moc, že kvôli tomu strácal vlastný zdravý rozum.

na vnútorných viečkach hnedookého sa v zlome sekundy začali premietať obrazy s modrými očami zaplnenými priezračnými kryštálikmi. spomienky, na ktorých mal malý modroočko úsmev spolu s červenými líčkami boli razom preč a nahradili ho spomienky na onen moment, z ktorého sa Maxovo hrdlo nepríjemne stiahlo.

Maxove kroky pri prezeraní zlomeného modrého pohľadu automaticky pridali na rýchlosti. jazyk sa mu začínal motať do viet, ktoré chcel modroočkovi povedať. ktorými mu chcel všetko vysvetliť. no jeho myšlienkove pochody a kroky zastavil hlas, ktorý sa ozval za jeho chrbtom.

"Cooper!" zvolal hlas za hnedookým chlapcom načo sa Maxove kroky spomalili a jeho hlava sa nedobrovoľne otočila na hovoriacu osobu. nemal čas sa zdržiavať, potrebovala čím skôr vidieť Dannyho. potreboval mu všetko čím skôr povedať.

"kam si myslíš, že ideš?" opýtal sa hlas učiteľa telocviku ihneď ako sa jeho a Maxov pohľad stretli. uštipačnosť v jeho hlase bola zreteľne počuteľná.

"potrebujem si niečo vybaviť." odpovedal Max naoko kľudným a vyrovnaným hlasom, no v jeho čiernych zreničkách bolo jasne viditeľné rozčúlenie a nechuť.

"šatne sú opačným smerom a ak ťa tam do piatich minút neuvidím, budeš bežať o 5 minút navyše ako ostatní. svoje osobné veci si rieš mimo školských hodín. a teraz padaj." povedal učiteľ tvrdým hlasom a pohľadom priamo zapichnutým do hnedých očí, Maxovi dával najavo kto z nich dvoch má navrch.

Maxova sánka sa okamžite napla a dych zrýchlil. musel si zahryznúť do jazyka, aby svojim drzým slovám, ktoré sa mu formovali v ústach nedal voľný priechod. vedel, že nepočúvnutie učiteľových slov by malo za následok oveľa viac horších vecí ako 5 minút behu navyše. musel sa premáhať, aby sa jednoducho neotočil a nepokračoval v ceste.

"áno, pán učiteľ." odpovedal medzi zaťate zuby. vytočenie v jeho žilách naberalo na množstve. obe ruky boli silno zaťaté v päsť až jeho hánky celé zbeleli.

"načo ešte čakáš?" dodal učiteľ, s povytiahnutým obočím. vyžíval sa v tom, že mal nad Maxom navrch.

"prepáčte." odpovedal Max a bez zbytočného čakania sa s posledným pohľadom do učiteľových očí vybral smerom k šatniam. jeho kroky boli rýchle a ťažké. bolo jasné, že Maxovo vnútro nebolo ani zďaleka kľudné.

"n-nech už mi spravíš čokoľvek, vždy ťa budem obraňovať a vždy ti to
o-odpustím, Max."

-
ďakujem vám za všetko. nepíšem dokonalo, a preto si vážim, že tento môj shitíček čítate. viem, že to nie je ani zďaleka tak dobré ako niektoré príbehy tu ani dejovo, ani štýlom písania a nikdy ani nebude, no vážim si vás strašne, strašne moc.