ily.

2@

modrooký chlapec pomaly kráčal po chodbe. jeho malé nožičky mierili na koniec dlhej a v tom momente prázdnej chodby. nikde nebolo ani živej duše, ktorá by čiernovláskovi robila spoločnosť.

modrý pohľad mal sklopený dodola. nerád ukazoval modrosť svojich očí. hanbil sa za ne. okuliare mu kvôli sklopeným očkám z tváričky padali a on si ich ako už po tisícikrát musel prštekom posunúť späť na svoje miesto.

očkami skúmal svoje niekoľko ročné vansy, ktoré už pomaly vypovedali svoju službu. okraje pri členkoch boli už mierne roztrhnuté, no stále držali. naozaj sa snažil o ne starať. vedel, že na nové topánky nebudú mať tak skoro peniaze a tak sa snažil o ne starať ako najlepšie vedel.

malé ťapkavé kroky sa ozývali celou prázdnou chodbou. ohlušovalo ho to. nemal rád ticho. nemal rád chvíle kedy bol niekde sám. keď mohol jasne počuť každý svoj nádych, tlkot srdca, či šúchanie čiernych džínsov o seba.

ticho nikdy neznamenalo nič dobré.

modroočko zastavil pred jednou z mnohých červených skriniek na chodbe. bol v škole posledný. vždy chodil posledný, prišlo mu to viac pohodlnejšie. viac súkromnejšie.

ručička na zámku natočila správnu kombináciu čísel a ihneď ako sa mu pred očkami zjavil vnútrajšok skrinky jeho pohľad upútal biely papier jemne sa vznášajúci vo vzduchu a dopadajúci na zem.

malá postava sa zohla po ležiaci papier a bez zbytočného čakania sa pozrela do vnútra na dnešný obsah.

'si úbohý.' stálo na papieriku. napísané modrým atramentom.

čiernovlasý chlapec sa nad odkazom mierne usmial. bol zvyknutý na správy tohto typu. dostával ich skoro každý deň. bolelo ho to, zo začiatku, no zvykol si. človek si vždy dokáže zvyknúť. na hocičo.

papier v ručičkách pokrčil a zahodil do koša, ktorý bol hneď vedľa jeho skrinky. nemal práve šťastie, nech už sa to týkalo čohokoľvek. no zvykol si.

knihy, ktoré ešte stále držal v rukách si opatrne vložil do modrého jednoduchého rukasaka, ktorý po zapnutí vytiahol.

malinký povzdych vyšiel z jeho krásnych poloplných pier. fyzika. znova ďalší test. nemal ani tú najmenšiu šancu to napísať aspoň na D-čko. ako vždy dostane F.

"Ak sa nezlepšíš, budem ťa musieť nechať prepadnúť Danny, čo by som spravil veľmi nerád, no nedávaš mi na výber."

vedel, že sa musel zlepšiť. vedel to. no nech sa snažil akokoľvek fyzika mu šla zo všetkých predmetov najhoršie. tie ostatné udržiaval na C-kach čo stále nebolo podľa jeho predstáv, no nemal na učenie práve veľa času, aby to bolo lepšie. brigády mu zabrali skoro celý zvyšok dňa a keď prišiel domov bol rád, keď si mohol ísť ľahnúť.

učenie bolo druhoradé, v prvom rade sa musel postarať spolu s otcom o účty a výdaje za dom. všetko sa po maminom odchode len zhoršilo. no nesťažoval sa. bral život taký aký bol a užíval si každý jeden deň, ktorý mohol prežiť.

užíval si každý jeden deň kedy mohol vidieť Maxa a "rozprávať" sa s ním, či ho len potichu pozorovať na futbalových tréningoch.

čo mu pripomenulo, že dnes na jeho tréning nemohol ísť. keďže mal dnes voľný deň musel ísť domov a aspoň niečo si z fyziky nasúkať do hlavy.

ako rád by sa nato vykašľal a išiel radšej za Maxom. no nemohol. musel sa ísť učiť. Max by predsa niekoho kto nevie fyziku nechcel. a presne preto sa musel zlepšiť.

kvôli Maxovi.

-
neviem čo povedať. proste nový príbeh ňo. mám dosť veľa nápadov tak snáď nebudem lenivá a pravidelne ich napíšem xdd

dúfam, že sa vám príbeh bude páčiť.

ilysm.