ily.

19@

"skús si oddýchnuť. Z posledných dvoch hodín ťa ospravedlním." povedal učiteľ fyziky vľúdnym hlasom a s ustarosteným pohľadom hľadel na uplakaného modroočka, ktorý sedel na posteli v školskej ošetrovni.

snažil sa upokojiť. no nešlo to. bolo toho na neho príliš veľa.

"naozaj sa o tom nechceš porozprávať? som tu pre teba Danny. môžeš mi povedať čokoľvek." povedal učiteľ po chvíli a s ľútosťou odrážajúcou sa mu v zelených očiach hľadel na svojho zničeného žiaka. bolo mu ho tak ľúto.

"ď-ďakujem, no...no je t-toho na mňa len príliš v-veľa." povedal modroočko uplakaným a roztraseným hláskom. s uslzenými očkami sa zahľadel na učiteľa stojaceho nad ním a venoval mu malý úsmev. snažil sa, aby bol ten najpresvedčivejší. no nemal už silu sa usmievať. bolelo ho hrať sa, že je všetko v poriadku.

"stále si zlý klamár Danny," povedal učiteľ.

"no nebudem ťa nútiť, len chcem, aby si vedel, že som tu pre teba ako tvoj učiteľ. kedykoľvek za mnou môžeš prísť." povedal a povzbudzujúco sa na Dannyho usmial. modroočko mu chcel úsmev opätovať, no nedokázal to. chcel mu tak veľmi poďakovať a povedať ako veľa pre neho znamená, že sa o neho zaujíma, no nemohol. nevládal.

"a teraz si skús oddýchnuť. budem v kabinete keby niečo. keď sa už budeš cítiť lepšie, môžeš ísť kedykoľvek domov. len si dávaj pozor." dodal zelenooký učiteľ po chvíli ticha.

"ď-ďakujem pán učiteľ j-ja..nikdy vám to n-nezabudnem." povedal Danny a svoje ústočká skrivil do malého vďačného úsmevu.

"to nestojí za reč, drobec." povedal s hrejivým úsmevom a znova Dannymu postrapatil čierne kučierky a pomaly z miestnosti odišiel.

sestra bola vo vedľajšej izbe. odišla hneď potom, ako ju o to učiteľ požiadal. okrem Dannyho na posteliach okolo neležal nikto. bol tu len on a jeho myšlienky.

svoje drobné telíčko pomaly dostal na posteľ úplne. okuliariky mal od slzičiek mierne mokré, no v tú chvíľu mu to nepripadalo dôležité. noštekom vdychoval vôňu posteľných obliečok, ktoré nevoňali dvakrát najlepšie, no ich vôňa jeho rozbúrenú myseľ istým spôsobom upokojovala.

slzy, ktoré sa snažili opäť privlastniť si jeho ružové líčka sa začali pomaly a opatrne spúšťať dolu. Danny už nemal silu ich zadržiavať. už nemal silu na nič.

bol tak veľmi citlivý a zničený aj napriek tomu, že sa v podstate nič nestalo. pretože presne toto od Maxa mohol skôr či neskôr očakávať. skôr či neskôr by ho od seba odohnal.

bolesť, ktorá Dannymu zvierala hruď by bola miernejšia ak by Max v ten večer neposlúchol Dannyho prosbu o to aby ho pobozkal. aby mohol okúsiť niečo po čom už tak dlho túžil. niečo čo pre modroočka bolo tak veľmi zakázené a nedosiahnuteľné.

hral sa s ním. hral sa s ním tak dobre a presvedčivo. všetko čo mu v ten večer povedal. to všetko bola len hra. každé jedno slovo sa Dannymu malo zavŕtať do špiku kostí a zobudiť v ňom nádej. a presne to sa mu aj podarilo. všetko mu vyšlo. pretože po tom večeri ako sa ich pery preplietali dokopy. ako jeden ochutnával druhého sa Dannyho city ešte viac prehĺbili.

ak to ešte viac bolo možné.

ručičky mal položené vedľa hlavy a nožičky pritiahnuté blízko jeho chudučkého bruška. prstami na ručičkách jemne zvieral veľký fialový rukáv ako už niekoľkýkrát za tento deň.

'musíš prestať Danny. iba ti ubližuje. ničí ťa. robí ti to naschvál, pretože ho baví pozerať sa ako sa trápiš. si mu len na smiech. zachráň sa.' našepkával rozum.

'ako by si ho mohol prestať milovať Danny? ako by si mohol, keď bijem len pre neho. keď vždy, keď si pri ňom sa znova cítiš tak živý. cítiš ako sa môžeš znova zhlboka nadýchnuť. cítiš ako veľmi šťastným ťa aj napriek tomu ako veľmi ti ubližuje a ani si to neuvedomuje robí. potrebuješ ho.' odporovalo srdce.

vojna, ktorú v sebe Danny viedol ho spaľovala až v hrdle. bolo mu zle. cítil sa tak mizerne a najhoršie bolo to, že všetko čo tvrdilo srdce bolo pravdou.

Max bol pre neho ako zymsel života. pri ňom sa vždy dokázal konečne nadýchnuť. mohol konečne žiť. nechcel ho stratiť. tak veľmi nechcel, no ako s ním mal udržať krok, keď mu sám neustále podkopával nohy?

keď vždy keď sa Danny opäť postavil ho znova zhodil na kolená?

--
oh gOd mala som pocit, že túto časť v živote nenapíšem a celý príbeh skryjem do draftu kvôli tomu ako som sa ju asi 3456-krát snažila napísať a vždy to skončilo len pri "
aLe nAšŤasTIe soM to neJaK zvlÁdlA. lOl

snáď sa páčila a ak nie tak sa veeeeeľmi ospravedlňujeeem¡¿

TT som zlá. ja viem. ale-ale.. proste ach. čoskoro to napravím.

sorrko za chyby ale nejakým zvláštnym spôsobom mi môj internetový korektor nejde, takžeee TT