ily.

17@

čiernovlasé klbko schúlené na posteli začalo pomaly svoje očká rozlepovať kvôli opakujúcemu sa zvuku, ktorý na jeho nočnom stolíku vydávala kovová skrinka. s nechuťou sa prinútil svoje unavené telíčko dostať do sedu a modré očká pomaly otvoril.

malými prstíkmi stlačil vypínacie tlačítko a ručičkami si pretrel unavené očičká. vyzeral ako taký malý rozospatý, strapatý kocúrik.

keď sa dostatočne prebral nato, aby dokázal vnímať okolitý svet, ktorý sa za oknom von začínal rovnako ako Danny preberať perinu si z tela odhrnul a nožičky, ktoré mu z postele mierne viseli kvôli jeho malej výške sa dotkli studenej zeme a odobrali do kúpeľne kde vykonal svoju tradičnú rannú rutinu.

hneď ako prišiel späť do izby na noštek si nasadil svoje okuliare. konečne bol pondelok. nemohol sa dočkať kedy mu na nočnom stolíku konečne zazvoní zvyčajne tak otravný tón, no v tomto prípade tak dlho očakávaný a oznámi mu pondelkové ráno.

tak veľmi sa tešil do školy. nevedel sa dočkať kedy konečne nastúpi do žltého autobusu. nikdy v živote sa tak do školy netešil ako v ten deň. nikdy nemal dôvod sa tam tešiť.

ľudia tam ho v láske práve nemali aj keď sa snažil im byť čo najviac nápomocný a snažil sa s nimi vychádzať. pre všetkým bol len 'buzerantom'. nikto sa nesnažil ho spoznať. vedieť aký je.

no dnešok bol iný. tešil sa na to kedy sa jeho oči konečne po tak dlhom odlúčení s ním stretnú s hnedým párom očí, ktorý ho bude opäť celého spaľovať z vnútra. jeho hlava bola opäť zaplnená piatkovým večerom. ešte stále tomu nemohol uveriť. bolo to akoby sa mu to celé len zdalo. akoby si to celé len vymyslel.

bol z toho tak veľmi šťastný. srdiečko mu v hrudi pri spomienke Maxových plných pier na tých jeho poskakovalo radosťou. celé telo sa klepalo nedočkavosťou na moment kedy ho konečne uvidí.

čím skôr sa bez čakania odobral ku skrini, z ktorej si vytiahol fialové tričko o niekoľko čísel väčšie a s dlhým rukávom a čierne obtiahnuté rifle, ktoré perfektne obopínali jeho guľatý zadoček. vonku aj naďalej vládlo teplo, aj napriek tomu, že sa už pomaly blížila jeseň preto modroočkovi tričko ako odev bohato vystačilo.

veci do školy si už chystať nemusel, pretože kvôli toľkému nadšeniu si ich už nachystal večer predtým.

z izby vyletel ako víchor a schody bral po dvoch. bol tak veľmi šťastný aj keď sa zatiaľ ešte nič nestalo. no piatkový večer jeho šťastie prúdiace mu telom neustále živilo. bol šťastný ako už dávno nie. pobozkal svojho chlapca snov, čo viac si mohol ku šťastiu priať.

"dobré ráno." zvolal Danny radostne.

"si v poriadku Danny?" opýtal sa ho otec pobavene, keď sa zadíval na svojho usmiateho syna, ktorý sa z ničoho nič objavil v kuchyni zatiaľ čo krájal zeleninu. dnes mal konečne voľno. po dlhých týždňoch drenia si mohol konečne oddýchnuť.

"len mám d-dobrú náladu, je n-na tom niečo zlé, oci?" spýtal sa s miernymi obavami v hlase. bol taký rozkošný.

"samozrejme, že nie, Danny. som rád, keď ťa vidím šťastného." povedal hnedooký a s hrejivým úsmevom sa zahľadel na syna a zeleninu nechal spolu s nožom na lopári. 

"nie si hladný? môžem ti niečo pripraviť." dodal otec s úsmevom a spýtavým pohľadom

"n-nie ja..ďakujem, n-no ponáhľam sa. už budem musieť ísť." povedal Danny rozpačito.

"samozrejme, prepáč zabudol som. dávaj si pozor a nech sa ti v škole darí." povedal hnedooký a vrátil sa ku krájaniu zeleniny čo Danny zobral ako povolenie na odchod. na nič nečakal a rozbehol sa do predsiene, kde na seba okamžite nasúkal čierne vansy a z domu vyletel ako strela aj s ruksakom na pleciach.