Črievice Popolušky sú čierne [Ladies First]

✦ 30. kapitola - Pád ✦ (Časť 3.)

V krku jej razom vyschlo, zovrelo jej ho tak silno, až nedokázala zo seba dostať ani len súvislý zvuk. Žalúdok sa jej zachvel a stiahol pod pazúrmi nevoľnosti. Vedela, že nebol dobrý nápad jesť takto neskoro tony mäsa.

„Trey," ruka na okennej kľučke sa jej zachvela.

Trey sa natiahol a zovrel jej ruku v prstoch. Pozrel sa na ňu: „Videl som to. Idem hneď dole. Starry, zakazujem vám otvoriť to okno a pozrieť sa dole!" Stíšil hlas: „Hlavne So-Eun nesmie nič z toho vidieť. Rozumela si?"

Starry preglgla a prikývla: „Ponáhľaj sa, prosím."

Trey sa obrátil na päte a vzápätí za ním buchli vchodové dvere. Bude musieť zísť dole a obísť skoro celú budovu, aby sa dostal na stranu, kde mali okná.

Starry v prstoch zovrela kľučku. Nedovolí im otvoriť okno, ani keby jej mali odtrhnúť obe ruky.

„Čo sa stalo?" Rebecca ničomu nerozumela.

„Myslím, že niekto práve vyskočil z okna," pošepla So-Eun. Hlas sa jej roztrieštil.

„Chceš mi povedať, že ten tieň... Preboha!"

Starry prudko dýchala. Krv jej hučala v ušiach, počula za svojim chrbtom, ako Rebecca neprestajne melie, asi aby spracovala ten šok, čo prežíva, no viac ju už nevnímala.

V hlave sa jej rozozvučali policajné sirény. Pred očami jej zablikali svetlá áut.

Škripot bŕzd.

Letiaca silueta.

Padajúca taška s nákupom.

Kotúľajúca sa konzerva...

„Strašne to bolí..."

Nekončiaca tma...

„Starry?"

„STARRY!"

Niekto ňou zatriasol. Pred sebou uvidela rozmazanú tvár So-Eun a Beccy. Na pleciach ju hriala deka.

„Je všetko v pohode, Starry?"

Ako môže byť všetko v pohode? Ako môže byť vôbec niečo v pohode?

„Myslíš, že príde k sebe?" spýtala sa Becca.

„Určite áno," odpovedá So-Eun. „Zdalo sa mi, že už zaostruje pohľadom."

Ktosi jej chytil do ruky dlaň. Až vtedy zistila, že mala úplne ľadové ruky. Ako aj vtedy.

Stisk na studenej ruke jej ešte stále ohrieval prsty. Trocha jej nimi myklo, ale to bolo všetko.

„Vôbec nereaguje. Trey mi to nedvíha. Asi je stále tam."

„Čo urobíme? Máme jej zavolať sanitku?"

„Ja... Ja neviem," pošepla bezmocne So-Eun. „Ešte nikdy som ju takúto nevidela."

Neplače. Zvláštne.

Ani vtedy, keď ten ožran zrazil jej mamu, neplakala. Iba sedela na podlahe otvorenej zadnej časti sanitky a nevnímala nič, čo sa dialo naokolo. Videla otca. Mykalo mu bradou, plakal. Ona nie.

Ani teraz.

Bytom sa ozvalo zvonenie vrátnika. Pár nôh išiel otvoriť dvere.

„Môžem s ňou hovoriť?"

„Nemôžeš! Počuli sme o tej fotke, ty hajzeľ!"

„Becca, potichu. Na chodbe môžu byť ďalší ľudia. Noah, poď dovnútra, prosím. Nereaguje. Pred chvíľkou čosi zamumlala, myslela som, že už prichádza k sebe, ale je stále mimo."