Črievice Popolušky sú čierne [Ladies First]

✦ 1. kapitola - Popoluška ✦ (Časť 1.)

„Bože, už meškám!" zatiahla Starry nahlas, keď pozrela na prázdne zápästie ľavej ruky.

Hodinky na ňom chýbali, ale muž, čo kráčal za ňou, o tom nemal ani poňatia. Geniálne! Bude predstierať, že sa niekam ponáhľa a tomu chlapovi nedopne, že si ho už všimla. V skutočnosti sa pred ním snažila zdrhnúť. Ten zvláštny chlapík pred ich univerzitou postával každý deň. Neuniklo jej, že vždy hľadal príležitosť, aby ju oslovil. Spočiatku si myslela, že je to iba náhoda. Neverila tomu, že by spomedzi sedemtisíc študentov Hostoskej univerzity hľadal práve ju. Po pár dňoch už bola o tom presvedčená.

Jej malé divadielko bolo pochopené, no kroky za ňou takisto zrýchlili. Asi to nedomyslela. Asi by skrátka mala začať bežať.

„Počkajte, prosím vás!" zavolal za ňou ten chlapík.

Tak na to zabudni!

„Niečo ste stratili!"

Zastala a len veľmi neochotne sa otočila tvárou k cudziemu mužovi. V rukách držal malú plastovú kartičku. Siahla do vrecka na džínsovej bunde a zmeravela ­­– jej študentský preukaz bol fuč. Došľaka!

„Prepáčte," povedala a na prelomenie ľadu použila drobný úsmev, aby ním zakryla rastúce rozpaky. „Myslela som si, že ma prenasledujete."

To asi nemala povedať nahlas...

„Och, moja chyba, slečna Fioresová," povedal.

Zrejme si prečítal meno na preukaze. Takže už vedel aj ako sa volá. Úžasné...

„Mal som vás hneď osloviť a nehnať sa takto za vami."

Vytrčil ruku a vložil jej preukaz do dlane. Bezpečne prstami oblapila plastovú kartičku s čipom a vydýchla si. Až vtedy venovala niekoľko sekúnd neznámemu mužovi, aby si ho poriadne premerala.

Hoci mal po štyridsiatke, bolo očividné, že sa o seba stará. Nemal pivné brucho ako väčšina chlapov v jeho veku, bol nahladko oholený, vlasy mal zastrihnuté a uhladené dozadu. A ten oblek z pevnej tmavomodrej látky s miniatúrnym vzorom jej učaroval. Svetlá košeľa, čo mal na sebe, ho perfektne dopĺňala. Určite mal všetko ušité na mieru a to muselo stáť nemalé peniaze.

„Ako by som sa vám odvďačila?" spýtala sa ho zo slušnosti a tajne dúfala, že ju odmietne.

„Čo keby ste zašli so mnou na kávu?" odvetil.

Zahryzla si do jazyka. Mala iba poďakovať a čo najrýchlejšie odtiaľto zmiznúť, hoci obaja vedeli, že sa tam objavil pre nejaký dôvod. Nechcela pôsobiť nevychovane. Koniec koncov, našiel jej študentský preukaz, čím jej ušetril nemálo starostí. Nevidela žiadne iné východisko, musela teda súhlasiť.

Opätovala mu pohľad a nemo prikývla.

„Poznám jednu skvelú kaviarničku," usmial sa na ňu vybielenými zubami.

V žiadnom prípade mu nedovolí vybrať miesto! Čo ak ju kamsi zatiahne?

„Aj ja," odvetila.

Ukázala palcom za chrbát, kde spoza rohu vykúkali dva oblúčiky žltého písmena „M". Keď zistil, kam chce ísť na kávu, zmraštil čelo. Urobila krok vzad, aby mu dala najavo, že nehodlá viac argumentovať.

„V poriadku," súhlasil rýchlo, len aby mu neušla. „Poďme teda tam."

Zvrtla sa a kráčala smerom k reštaurácii s rýchlym občerstvením. Nečakala na neho, bola príliš zaneprázdnená otázkami, čo jej vírili hlavou. Prečo ju oslovil? Taký na prvý pohľad bohatý muž by sa predsa nezahadzoval s ňou, so študentkou bez peňazí. Tak o čo mu ide?