Černokňažníčka ✔ [HP FANFICTION]

ŠPECIÁLNA KAPITOLA

Veľké zelené oči.

Prísaham Merlinovi, ako jej matka.

Nikdy som si nemyslel, že takýto okamih príde.

,,Porazíš ho?" Spýtala sa ma vystrašene, keď som ju prikrýval dekou. Trochu som sa pousmial nad ňou, no mala sotva deväť, nemohol som ju strašiť.

,,Koho, Madison?" Spýtal som sa, pozerajúc sa na jej havranie vlasy, čierne sťa moje, ktoré sa rozplývali po celom vankúši, také ich mala dlhé a husté.

,,Veď ty vieš koho myslím," zamrmlala, nespúšťajúc zo mňa oči. Trochu som sa posadil na posteli vyššie.

Myslím si, že to nebol zrovna dobrý nápad jej vyrozprávať všetko o Voldemortovi a chlapcovi, ktorý prežil. Iste som jej to nepovedal hneď, nevynechavajúc žiadné detaily, to určite nie, no trebalo by, aby vedela, v akom svete bude kráčať v blízkej budúcnosti. Myslím si, že vysvetliť jej, že čary existujú bolo jednoduchšie, ako tento príbeh o ňom. Časom na tom zapracujem, aby z toho nerobila divadielko. Musela byť lepšia ako ostatní... Musela byť najlepšia. Musela byť silná, odvážna. Síce som Joane a Dreinovi sľúbil len opateru, určite ju nevychovám len tak.

Teraz je ona moje malé dievčatko. Moje malé dievčatko, ktoré chystám pripraviť na všetky hrôzy, na ktoré som krátky, aby som ju pred nimi ochránil. Pohybovať sa v čarodejníckom svete nie je len tak a ona bude schopná toho až veľmi dobre, ak zdedila adpoň kúsku povahy svojej mamy.

,,Sevelus," zamrmala.

A už to tu bolo. Začínala mať strach. Vždy, keď sa začínala báť, zabúdala správne aj vyslovovať. Pre tento raz jej vypadlo r, no povedzme si úprimne, nie je to niečo, čo by ma trápilo.

,,Prečo by som ho mal ja poraziť?" Spýtal som sa, čo sa jej veľké kukadlá zaleskli.

Tak mi pripomínala jej matku. Viem, bolo to veľmi nezodpovedné zostať bez ochrany, no jej minulosť, sa ani nedivím, že Voldemort s nimi skoncoval. Vďaka Merlinovi stihli ukryť malú.

Zo začiatku som mal pochybnosti, či jej výchovu zvládnem. Predsa som na ňu bol sám a či som chcel alebo nie, musel som ju vychovávať. Ale povedzme si úprimne... Zo začiatku som to robil len a len kvôli tej neodpustiteľnej prísahe... Mal som strach o vlastný život, nechcel som ju vychovávať a ani ju mať na krku až do sedemnástich, no pod naliehaním Lily som na to pristúpil, pretože som tajne veril, že Bennettovci prežijú, no opak sa stal pravdou. Ale buďme si úprimný, neviem, čo by som bez nej robil. A až keď mi začala rásť pred očami, mi došlo, aký som bol debil. Začalo mi záležať na nej ako na vlastnej a teraz... A teraz ju aj tak beriem. I keď si na mňa bude určite dovolovať viac, ako by si dovolila u Dreina, nebudem jej to vyčítať.

,,Neviem," zamrmlala.

,,Bojím sa, Sevelus, plosím, zostaneš tu?" Spýtala sa ma so strachom.

Toho som sa obával najviac. Jej strach. Nemohla sa báť. Viem, že má iba deväť, no musí byť pripravená na všetky tie monštrá, ktoré v živote stretne a pred ktorými ju nebudem schopný ochrániť. Preto dúfam, že budem. Dúfam, že ju ochránim vlastným životom. No ale tento raz to nebude preto, pretože by ma zužovala tá prísaha. Nemyslím už na to puto, ktoré ma k Madison viaže. Nemyslím už na to, že to robím nasilu, pretože to robím doprovoľne. A keby mi niekto povedal, že spojenie je pretrhnuté a nič sa mi nestane, ak odídem od nej... Neurobil by som to. Záleži mi na nej najviac na svete a buďme si úprimní, to ona je môj dôvot na život. Tých pár dní po smrti Lily som mal nutkanie siahnúť si na život. Možno ten prvý mesiac výchovy malej Madison sa so mnou tento pocit tiež tiahol, no potom sa mi do života vkradol pocit, že mám pre čo žiť. Pre koho. Pre ňu.