Černokňažníčka ✔ [HP FANFICTION]

74. Nathaniel

,,Vstúpte," zakričal mladý muž. Jeho hnedé svetlé vlasy boli jemne zvlnené, oblečený bol celý v bielom a v rukách zvieral neznáme pergameny.

,,Ahoj Nathaniel," pousmiala sa žena a muž len letmo pozdvihol hlavu, aby videl, kto prišiel, no inak svoj zrak opäť sklopil nadol.

,,Ahoj, Teresa, všetko v poriadku?" Spýtal sa, písajúc slová do riadkov pergamenu.

Žena sa trochu otriasla, necítila sa vo svojej koži. ,,Ale áno... Len je tu jedna prosba od Diany, trochu som ju sprostredkovala, no i tak." spojila si ruky za chrbtom, keď sa na ňu Nathaniel pozrel s pozdvihnutým obočím.

,,O čo sa jedná?" Tŕpko preťal cez zuby, očakávajúc, čo z Teresy výjde...

,,Chce ju vrátiť na zem," zamrmlala a to Nathaniel vystrelil zo stoličky, jeho krídla sa za ním prudko rozprestreli, až nakoniec sa oprel rukami o stôl a vypleštil na ňu oči.

,,To nemyslíš vážne!"

Teresa zmĺka... Vedela, že sa nahnevá.

,,Ona môže byť rada, že je tu! Zabila takmer tri stovky ľudí! A vieš čo je vražda! Akt proti prírode, kto-" začal, no Teresa ho začala dopĺňať.

,,Akt proti prírode, ktorý pošpiní dušu a nie je v súľade s právami. Viem, viem... Ale Nathaniel, zľutuj sa nad ňou... Je to stále len dieťa," zamrmala.

,,Je to vrahyňa!" Zakričal. ,,To dievča napáchalo toho dosť a i keď sa jej hriechy vyvažujú, ďaľšie veci v jej prospech nemôžem spraviť, Tesalia! Vieš ako Michael nadával, keď som na to prikývol? Toto je už moc, nemyslíš si? Už len to, že je jediná id nich, čo je tu... Môže byť za to vďačná. Takže nemyslíš si, že to čo žiadaš, je moc?" Spýtal sa a ona len mykla plecami.

,,Nathaniel..." začala, no jeho prudké pokrútenie hlavou jej nedovolovalo, aby pokračovala, ale skôr mala pred týmto mužom taký rešpekt, že si nedovolila pokračovať.

,,Tak mi navrhni, čo chceš teda robiť," vyzval ju a ona jemne prestúpila na mieste.

,,Vrátime ju na zem... Nevedeli sme sa s Dianou dohodnúť, že čo spravíme, takže som ju dala do Thewserovho stavu, pokým sa nerozhodne," nevinne sa usmiala a v Nathanielových očiach bolo vidno malé ohníky zlosti...

,,Si robíš srandu, Tesealia," preťal cez zuby, až sa žena neisto obhliadla.

,,Čo?" Spýtala sa zmätene.

,,Zahrávaš si... Uvidíš, Gabriel sa to dozvie a budeš mať problemy... Takže tým mi chceš povedať, že sa stále pohybuje medzi životom a smrťou?" Spýtal sa netrpezlivo a žena len znervóznela.

,,No... Áno..?" Priznala si nevinne, čo sa Nathaniel zvalil na sedačku a chytil sa za hlavu.

,,Ak sa to otec dozvie, budeme mať problémy," zamrmlal a ona sa náhlivo oprela o stôl.

,,Nathaniel, váš otec to určite pochopí... Veď vieš, čo hovorieval... Milovaným sú hriechy odpustené najmä vtedy, keď milujú... A ona je milovaná a taktiež aj miluje... Celé dni sedí pri Serafovej bráne a plače... Ona sa tak trápi... Má len sedemnásť rokov a zomrela. Je mladá, celý život len bojovala a keď už jej mal byť dopriaty kľud, zomrela v náruči jej spriaznenej duše... No tak Nathaniel," oslovila ho súcitne žena.

Spomínaný Nathaniel si veru veľmi dobre spomínal na slová svojho otca, no nechcelo sa mu dvakrát podvoliť týmto smerom znova.

,,Stále je z nej vrahyňa! Vieš, že to môže mať následky! Môže pokračovať s vraždením!" Rozhodil rukami a žena sa len zamračila, pričom si tie svoje založila na hrudi.