Černokňažníčka ✔ [HP FANFICTION]

54. Dve strany

Po dlhom čase spala mimo svojej muklovskej dedinky... Rozhodla sa, že pre tento raz zostane cez noc s Chrabromilčanmi, pretože sa o nich celkom bála...

Madison sa konečne dobre spalo, to i ostatným, len Harry Potter bol už hore.

Skúmavo sa pozrel na Madison...

Spala sladko a tvrdo, no v ruke zvierala prútik, i keď spala, bola istým spôsobom v strehu..

Obzeral si ju celú, ale spočinul na jej ruke, na znamení, ktoré sa mierne zachvelo.

Upieral na neho pohľad, nedokázal prestať sa pozerať na tu značku, ktorú táto dievčina nosila nedoprovoľne, no i tak sa Harry Potterovi štítil ten pohľad na jej predlaktie, pretože zároveň rozmýšľal, čo by spravil on na jej mieste...

Zaujímalo ho, kedy toto dievča vstúpilo medzi smrťožrútov, no bolo mu to trápne alebo skôr nevhodné sa jej to spýtať.

Dievča, ako keby počulo chlapcové myšlienky, sa ošilo a po chvíli rozlepilo oči.

Najprv sa pozrela na Hermionu a Rona a potom sa jej pohľad stretol s Harryho.

Pousmiala sa a nohy prehodila na zem, čo sa povystierala a vstala, čo počas chôdze ku kuchyni bolo počuť jej povzdychy a pukanie kostí, pretože každé ráno bola po tejto stránke zlámaná...

Vošla do kuchyne a jedným švihnutím prútika postavila vodu, aby si mohla dať rannú kávu, pretože mala na ňu chuť, keďže na ňu nezaberala káva ako nejaký spôsob životabudiča, pila ju jednoducho zo zvyku, ale pravdu povediac, vždy sa jej lepšie stávalo so šálkou kávy.

Harry Potter sa pozrel na Madison, až nakoniec vstal a podišiel ku Chrabromilčanke.

,,Chceš aj ty?" Ponúkla chlapca, ktorý len záporne pokrútil hlavou, čo ona mykla plecami a napila sa z horúcej šálky kávy.

,,Ako to robíš?" Spýtal sa Harry a ona sa na neho čudesne zatvárila.

,,Ako robím čo?" Spýtala sa na oplátku, pretože nechápala podstatu chlapcovej otázky, nad čím si on len povzdychol.

,,Ako to, že tak dobre bojuješ... Že dokážeš zabíjať, pretvarovať sa pred smrťožrútmi..." povedal Harry Potter, čo sa dievča len oprelo o svoje lakte držiac horúci nápoj v rukách.

,,Nebola som na to pripravená... Na všetko som si zvykala, učila sa to za pochodu, pretože som nemala na výber... Keď Severus prišiel v mojich štrnástich, že musím ísť na schôdzu smrťožrútov, lebo si to Voldemort vyžiadal... Nedokázala som sa na to nejako extra pripraviť, len to prijať a neutiecť pred tým... A dokonca ani vtedy, keď som dostala znamenie, ani vtedy som s tým nebola stotožnená... Na to sa nedalo pripraviť, to som musela prijať, či som chcela alebo nie... Riskovala som môj a Severusov život, čo som v žiadnom prípade nesmela dovoliť, aby nás Voldemort zabil... A teraz sa ho už nebojím... Prijímam skutočnosť a budúcnosť takú, aká je, pretože to ti zostáva... Buď to prijať alebo zaspať na vavrínoch. A ja som si nemohla dovoliť zaspať na vavrínoch, pretože sa zo mňa vyformovala Černokňažníčka... Ale nemyslím si, že to bude tým, že to mám v krvi... Je to aj o tej drine, vieš? Ale aj keď som drela dostatočne, i tak vždy keď niekoho zabijem, zatajím dych a telom mi prejde taký divný pocit... Ako keby sa mi horúca káva rozliala po hrudi... Cítim také teplo, z ktorého ma páli hrdlo a nie je to ten spôsob dobrého, príjemného tepla... Žiaľ Merlinovi, zabiť človeka je hrozný čin, no v tejto vojne nevyhráme, ak sa budeme s nimi kašlať... Treba ich zneškodniť... Len preto, aby sme túto vojnu vyhrali... Pretože už sa krvi prelialo moc, čo znamená, že všetko sa vyvíja podľa predpovede, no ja už nechcem... Chcem, aby vojna už skončila..." Dopovedala Madison a chlapec sa na ňu len prekvapivo pozrel...