Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
K e i l y n
Po škole mi mama napísala sms-ku, v ktorej písalo, aby som prišla do cukrárne na námestí. Táto informácia, že sa so mnou chce naozaj stretnúť, ma neskutočne potešila. Na perách mi trónil veľký úsmev. Ale hneď ako sa tam objavil, poklesol.
Blaicy Jensen.
Pomyslela som na môjho Blaicyho, ktorý je na tom naozaj zle. Tak veľmi som ho chcela dneska vidieť. Ako sa mu darí, či sa od včera zobudil. Či dokáže stáť nohami pevne na zemi. Teraz som si musela vybrať. Aj keď nerada.
,,Prídeš dneska ku mne?" Davina si položila svoju ruku na moje rameno a k sebe potiahla.
Popadla som dych, ktorý sa mi zastavil. Nečakala som to. A tak ma to vystrašilo. Pozrela som na moju čiernovlásku, ktorá sa usmievala od ucha k uchu. Narozdiel odo mňa ju nič netrápilo.
,,Dnes nie." Záporné som pokrútila hlavou.
,,Och." Jej tvár bleskom posmutnela, no potom sa zamračila. Zúžila na mňa svoje veľké oči a znovu sa ozvala. ,,Snáď nejdeš s Blaicym vonka?" Stiahla k sebe ruku, ktorou ma do teraz držala. Hnevala sa. Zo založenými rukami ma skúmala a čakala na odpoveď.
,,Mama," Nešťastne som si vydýchla. ,,dneska sa chce so mnou stretnúť." Ticho som riekla, že už čosi poobede mám.
,,A ty chceš? Chceš ju vidieť po tom všetkom, čo ťa ignorovala? Čo si ťa nevypočula? Chceš to, Keilyn?" Jej tvár potemnela.
,,J-ja n-neviem," vykoktala som zo seba. Naozaj má jej reakcia prekvapila. ,,Ja... ja vlastne ani neviem, či chcem." Mykla som ramenami a pozrela sa na jej chladnú tvár, kde miesto úsmevu mala zúžené pery do jednej priamky.
,,Keilyn," oslovila ma ako pani učiteľka, ktorá sa ma snažila upozorniť, aby som ju teraz počúvala poriadne a to aj očami. ,,Na tvojom mieste by som ju odignorovala alebo len zbytočné napínala v domienke, že prídem a pričom budem vedieť, že neprídem. Pretože tvoja mama si ani nezaslúži oslovenie mama, za to ako sa ku tebe správa. Pretože opustiť dieťa... zriecť sa ho, nie je to, na čo by mal byť človek hrdý."
Po tomto som sa cítila príšerne. Jej slová sa mi zabodávali do chrbta ako obrovské dýky, ktoré ma vôbec nešetrili. Mama ma opustila. No iste mala na to svoje dôvody. Nikdy som nezistila prečo. Prečo by aj, keď som bola vždy šťastná, že na pár hodín môžem byť s ňou. To že zmizla som si ani tak neuvedomovala, až teraz, kým aj mňa nezačala ignorovať.
,,Tak sa na ňu vykašli a príď ku mne." Mykla plecami, akoby to nič neznamenalo.
Mobil mi začal vyzváňať, keď som jej chcela povedať, že naozaj k nej neprídem. Lenže volala mi mama a ja som zostala v panike a čo teraz? Mama volala a volala, až kým sa hovor sám nevypol. Neskoro som reagovala. Prstami som ťukala po klavesnici ako splašená. Chcela som mame napísať sms-ku, ale miesto toho sa mi prsty potili, čím sa mi po displeji šmýkali a ja som tak napísala blbosť, ktorú som omylom poslala. Capla som sa po čele.
