Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
K e i l y n
Sedela som v kuchyni za stolom a jedla cestoviny s pikantnou omáčkou. Moje uši zachytili akýsi zvuk. Už som bola v pozore. Otec sa objavil pri zárubni s malým úsmevom na perách. No hneď ako som stihla niečo povedať ma prísne uzemnil.
Ešte stále sa hneval, že som ho oklamala. Dal mi domáce väzenie. Cnelo sa mi ísť len tak vonku alebo k Davi.
„Budeš len doma." Vystrčil prst, ktorý ma mal len zastrašiť.
Veľkými očami som hlavou prikyvovala. Dneska som aj tak nikam nemala namierené.
„Kde ideš?" Ozvala som sa hneď ako sa otočil na päte.
„Na rande s Christie." Zamrmlal otec. A za tým bolo počuť len zatváranie dvier.
„Super." Ironický som si zamrmlala. Chytila som si rukami hlavu. Musím niečo spraviť, prebehlo mi mysľou.
Christie som ešte nevidela. Poznala som len málo, čo mi o nej otec rozprával. Dokonca ma chce s ňou zoznámiť. Ale ja nechcem. Nechcem ju spoznať. Nechcem ju vôbec prijať. A len ticho dúfam, že sa k nám nenasťahuje, pretože mi nenahradí mamu. Nikto mi ju nenahradí.
Hneď ako mi zavibroval mobil, že mi ktosi volá, natiahla som sa za ním a pozrela volajúce číslo. Číslo bolo neznáme. Dlho som nad tým dumala či zdvihnúť, no moja zvedavosť bola silnejšia a tak som stisla zelený maličký telefón na obrazovke.
„Haló?" Ozvala som sa ako prvá a čakala na tú druhú reakciu.
„Ahoj, srdiečko moje." Ozval sa nežný ženský hlások, ktorý ma zahrial pri srdci.
„Mama!" Ihneď som natešené vykríkla.
„Ach, moje srdiečko," zatiahla sladko. „...ako sa mi máš? Čo máš nové? Máš priateľa?"
Priateľa. Mysľou sa mi ozývalo. Priateľa nemám. Ale je tu pár nejasností o ktorých potrebujem prebrať.
„Dobre, dobre sa mám." Zamrmlala som. „Kedy prídeš, mami?"
„Neviem, Keilyn." Teraz už neznela tak šťastné ako pred chvíľou. Jej hlas posmutnel. „Neviem, či vôbec prídem."
„Je tu jedná vec..." Začala som rozprávať dúfajúc, že mi poradí ohľadom Blaicyho. Lenže skôr ako som začala, ma zarazila jej odpoveď.
„Keilyn, musím naozaj končiť, pretože... pretože... potom sa ti ozvem, dobre?" Jemne ma odbila, aby som ani nezačala rozprávať.
Ťažko som si povzdychla a povedala tiché dobre.
Hovor sa vypol.
Sklesnuto som pozerala na svoj telefón, na neznáme číslo. Prstom som sa naťukala do kontaktov a to mamine číslo uložila, aby som vedela, že mi nabudúce bude volať ona.
