Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
K e i l y n
Potom ako Blaicy odišiel, som zostala len chvíľku. Rýchle som utekala domov, aby sa otec nevrátil včas a tým by ma len prekukol. Odomkla som vchodové dvere, vytiahla kľúč zo zámky a vošla dnu. Za sebou som zatvorila dvere a všetko v dome rozvietila.
Sadla som si do obývačky a zapla televízor.
Po viac ako jednej hodine som si unavujúc ležala na látkovom gauči, ktorý bol tak troška tvrdý. Bola som prikrytá dekou a čakala na otca, kedy príde domov. Bolo niečo pol dvanástej v noci a stále sa neukázal. Už som sa začala báť. Preto som sa rozhodla mu zavolať.
Zvonilo to, no nedvíhal.
A tak vo mne rástla panika. Čo ak ho niekto napadol? No potom som sa rýchlo spamätala. Otec bol dosť silný, aby niekomu dal malú ranu, ktorá by ho zložila. Ale ani to nepomohlo. Stále som sa bála.
Vyhrabala som sa z gauča a s dekou okolo pliec som kráčala k oknu. Striehla som na každý jeden pohyb, ktorý sa mihol vonku.
Ako som zbadala auto, ktoré som poznala, bola som hneď spokojná. Veľké sivé auto značka Ford zastavila pri našom dome a ja som hneď z pliec zhodila deku, ktorá dopadla na drevenú podlahu. Utekala som k vchodovým dverám a s úsmevom na perách ho čakala, aby som ho mohla konečne privítať.
Otvorili sa dvere a ja nedočkavo som spojila ruky a striehla, kým z nich nevykukne holohlavá hlava.
Ale prišlo prvé zdesenie.
„Vy...." zasekla som sa pri krásnej mladšej žene, ktorá bola od ocka minimálne o desať rokov mladšia.
„Och, dovoľ, aby som sa ti predstavila." Vystrehla sa ako rovná doska, len prsia jej vykukovali z obrovského výstrihu. Na perách mala krikľavo ružový rúž, ktorý mala jemne zotretý a ja som tušila aj prečo. Oči mala zúžené a tak som nevidela jej očí, ktoré by mi ukázali, že to len na otca hrá. Dokonca aj jej úsmev bol akýsi kostrbatý.
S týmto tu otec chodí?
Vystrela pred seba ruku a znovu sa ozvala. „Ja som Christie."
Mlčala som.
Otočila som sa na odchod, lenže otec ma stopol. „Keilyn, už si sa zoznámila s Christie?" Bolo vidieť, že otec bol do nej až po uši zamilovaný. Ako taký mládenec a ja som ho len pohľadom prepaľovala.
„Idem spať." Odbila som ho dvoma slovami a teraz sa nenechala zastaviť.
Namosúrená som odišla hore schodmi do svojej izby, kde som sa zavrela. Počula som zdola smiech a sem tam krik. Očami som prekrútila. Už teraz som vedela, že sa do zajtrajšieho rána nevyspím.
***
Rukou som si podopierala hlavu a dívala sa na učiteľku, ktorá mala dlhú sukňu. Bola to fyzikárka, ktorú buď všetci zbožňovali alebo naopak. Nenávideli. Ja som ju nemala rada zasadla si na mňa už od prvého ročníka ako som nastúpila na strednú. Vraj vyrušujem na jej hodinách. Neraz ma upozornila, aby som sa sústredila na hodinu. Ak nevyrušujem, tak vraj ju nepočúvam, čo sa ma snaží naučiť. Neraz som jej povedala, že na teóriu sa ma nikto v práci nebude pýtať. Vtedy vybuchla a odvtedy ma len pohľadom zabíjala, či ju vôbec vnímam.
„Mortensová!" Ozvalo sa mi v hlave. „Koľko krát vás musím upozorniť, aby ste sedeli ako v škole a nie v krčme."
Okuliare si viacej zastrčila na svojom nose, aby ma lepšie videla. Bola to staršia žena v dobrých rokov, len mala svoje muchy. Napríklad to, že jej všetko vadilo. Všetko muselo byť podľa nej.
„Ruku dole!" Upozornila ma.
Dala som ruku dole až k svojmu kolenu a z ťažká sa nadýchla. Bola som tak príšerne unavená. V noci sa mi ťažko zaspávalo. Zo spálne u otca bolo počuť samé zvuky a stony. A ja som sa cítila ešte príšernejšie, že som ich pri tom počula.
V zošite som si otočila na zadnú stránku a začala čmárať perom rôzne línie, ktoré som potom spájala a znova kreslila. Až kým z toho nevyšiel malý nepodarok. No i tak som bola s tým spokojná. A tak som sa pustila do ďalších čiar, len aby mi zbehla hodina.
„Keilyn, nepôjdeme cez prestávku do jedálne?" Ozvala sa Davi, ktorá sedela hneď vedľa mňa. Ako vždy zvykne sedávať.
Pohľad som vystriedala zo zošita na ňu. Na tvári jej pohrával malý úsmev. Dokonca vyzerala tak sviežo a tak oddýchnuto ako ja nie.
„Dobre." Zamrmlala som.
„Inak som ti už hovorila o Thomymu?"
Záporné som potriasla hlavou.
Thomy Vard bol jeden zo štvrtákov. Konkrétne bol to Lorrin spolužiak, ktorý nechodil pravidelné do školy. Bol to ten typ človeka, ktorý bol viac menej neviditeľný. Nerád sa ukazoval. Na to aký bol samotár, nebol škaredý. Najviac sa mi na ňom páčili jeho pehy, nie každý ich mal. A on ich mal nespočetné veľa. Dokonca aj svetlé vlasy mu krásne ladili k zeleným očiam. Bol to vysoký kus chlapa. Mohol merať pokojne aj tých stoosemdesiatpäť centimetrov.
„Predstav si, že sme sa na tej chate zblížili." Jemne sa uškrnula. Dokonca aj jej líca nabrali iný odtieň. Jej oči žiarili ako také žiarivé svetielka, ktorými vešiame stromčeky.
„Aaa..." spravila hlbokú pauzu. „Ideme spolu von."
„Och, to som rada. No vidíš, konečne niečo pozitívne." Zamrmlala som si skôr pre seba ako jej.
Hneď ako zazvonilo na prestávku, obe sme utekali do malého bufetu, aby si stihla Davi kúpiť bagetu a ja som sa rozhodla pre kávu dúfajúc, že ma to poriadne nakope a nebudem vyzerať ako živá mŕtvola.
Stáli sme v rade. Boli sme tretie v poradí.
„Myslím, že sa mu páčim." Začala si motať okolo prsta svoje čierne vlasy. Úsmev jej stále nezmizol z tváre a ja som jej tak závidela.
Ja som bola na pochybách, pretože u Blaicyho som netušila, či sa mu páčim. Nemala som istotu. Vedela som len jedno, chcem ho spoznať, no bála som sa straty, že skončí niečo, čo ani nezačalo. Lorrine slová mi stále vŕtali v hlave. A tak som bola stále na pochybách.
„Čo si myslíš ty o tom? Páčim sa mu?"
„Asi áno. Neviem. Nepoznám ho poriadne." Sucho som odvetila mysliac na Blaicyho. Dokonca ani dneska som na neho nenatrafila. Zrejme ani nebol v škole. Včera ako zdrhol ma poriadne vyviedlo zmieri.
Z Davi som presmerovala zrak pred seba a vtedy som ho zbadala. V duchu som škaredo zakliala, hneď ako sa pozrel na mňa. Celým svojím telom som sa skryla za Davi a tvárila sa, že tu nie som.
Ale to bola veľká chyba.
Jeho ruka ma chytila za lakeť. Pozrel na mňa prísnym pohľadom, takým čo u neho vidieť takmer vždy.
„Poď so mnou." Ticho mi nariadil.
Ja som sa pozrela na Davi a očami naznačila malé POMOC, aby mu nejako zabránila ma od nej ťahať preč. Lenže tá akoby naschvál mykla plecami.
