Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
B l a i c y
V nedeľu poobede som sedel v obývačke a sledoval futbal. Keď tu za mnou došla Hadlee a s veľkými modrými očami sa postavila pred televízor, čím mi zakryla výhľad.
„Hadlee." Ťažko som vydýchol jej meno.
Pozeral som na jej malé ružičky, ktoré zvierali detské tupé nožnice. Hrebeň, kefu a kulmu na vlasy mala zastrčenú v ružových legínach. Na tvári mala vážny výraz a očkami na mňa zaklipkala, hneď ako som ju otrávene oslovil.
Chcel som byť chvíľku sám.
„Chceš sa ostrihať na krátko alebo na dlho?"
Hneď ako zapotila nezmyselnú otázku, som sa nedokázal udržať. Malý smiech sa mi vydral von a Hadlee si len založila ruky na svojej hrudi. Keď som nič neodpovedal, začala mávať nožnicami, aby som jej na to odpovedal.
Už viac nebola doktorka ale kaderníčka.
V duchu som sa pokarhal, ako sa k nej hnusne správam. Predsa je to jediná osoba, ktorá má ma naozaj rada.
„Na krátko." Nahlas som sa ozval a hneď v jej očkách zbadal malé iskričky.
„Tak fajn." Zamrmlala skôr pre seba ako mne.
Pribehla ku mne na posteľ. Sadla si na opierku, hneď za mnou. Najprv ma začala česať, čo som naozaj nemal rád. Ale pre ňu to rád strpím. Uvedomoval som si, že je to dieťa, čo skrátka potrebuje pozornosť.
Ostré zúbky hrebeňu mi zaborila do korienkov, čo ma sem tam nepríjemné potiahlo za vlasy. Ak by ma niekto videl, tak by sa smial na mojej čudnej grimase, ktorá sa sformovala v bolesť.
Hrebeň vystriedala za tupé nožnice. Začala ma nimi akože strihať. Prsty zaborila do vlasov a jednotlivé pramienky vzala do rúk. Hneď na to som pocítil malé potiahnutie, čo spôsobili nožnice.
Hadlee sa ešte chvíľu tvárila ako majstrovská žiaduca kaderníčka až kým neskončila so svojou prácou.
Zoskočila z gauča a opäť sa postavila predo mňa. Na tvári sa jej usadil široký úsmev, hneď ako sa pozerala na moje vlasy.
„Hotovo." Zavelila.
Z legín vytiahla malé zrkadielko, ktoré som si nevšimol. Pred tvár mi ho strčila a ja som sa tak v ňom mohol uvidieť.
Moje vlasy leteli na všetky strany, akoby som len práve teraz vstal. Chcel som si ich aspoň uhladiť, ale nedalo mi to. Jej očká žiarili ako keby spravila veľdielo. Sama sa kochala so svojou prácou.
„Chceš fotku?"
Skôr ako som stihol na to reagovať, vzala zo stola môj mobil a otvorila fotoaparát. Chytil som ju za pás a posadil na moje koleno. Na mobile som zapol prednú kameru a tak nás spolu odfotil.
