Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
K e i l y n
Po škole si ma Blaicy počkal a spolu sme išli k nemu domov. Stále trval na tom, aby som ho spoznala, taký aký je. A nie aby som počúvala, čo mi kto o ňom povedal. A tak som súhlasila aj napriek tomu, že som sa bála, že tú situáciu u neho doma zneužije. No niečo vo vnútri mi rozprávalo opak, že on nie je taký hrubý, ak na to nemá dôvod.
Zaviedol ma k svojmu autu, kde sme si obaja sadli.
Venoval mi krátky úsmev, ako ma zapásal, len aby som sa s tým nemusela trápiť.
Ako odtiahol ruku, sa dotkol môjho líca, ktoré sa začalo pod jeho dotykom horieť. Po tele mi prešiel ten známy mráz, ktorý spôsoboval nie len jeho blízkosť ale aj dotyk a najmä pohľad, akým sa na mňa díval.
Zahanbene som sa sklonila, len aby nevidel môj rumenec, ktorý sa stihol objaviť.
„Čo je, princezná?" Sladkým až zamatovým hlasom sa ozval.
Princezná. Ozývalo sa mi v hlave. Ak by som nesedela, tak by som určite spadla na zem. Moje telo bolo ako želatína. Teraz by som sa určite nedokázala postaviť, nie to spraviť krok. A tak som len poďakovala, že som stále sedela v aute.
Z líca presmeroval ruku na moju bradu, ktorú následné zdvihol. Pochopil, že ja to sama nedokážem.
Ako náhle sa naše oči stretli, mohla som zbadať na jeho perách drobný úsmev. On sa na mne bavil. Z hrdla vydral tlmený smiech hneď ako sa ozval.
„Páči sa mi, keď sa takto hanbíš."
Znova svojou rukou behal po mojom líci, ktoré jemne láskal. Bol tak nežný a odvážny. A to sa mi na ňom páčilo. Išiel si za svojím. Mal akýsi cieľ, ktorý sa za každú cenu snažil získať. Prekážky ktorými musel čeliť ho len tak neodradili.
Potom sa odtiahol a svoje ruky položil na volant. Hlavu pootočil ku mne a mne sa tak naskytol pohľad na jeho krásne modro sivé očí, ktoré boli záhadne a tajomné. A ja som tak mala chuť sa o ňom dozvedieť viac.
Naštartoval auto a ja som začala zápasiť so svojimi emóciami.
Blaicy ma prekvapoval, čo raz viac a viac. Bol nepredvídateľný, sebavedomý a iný, a to ma na ňom priťahovalo.
Ak by som mala definovať lásku, tak by som povedala len pár slov, pretože láska sa poriadne definovať nedá. Je to zmes citov, ktoré sa nahromadia v človeku, za ten čas ako ho spolu trávi s istým človekom. Sú si bližší, má pocit, že mu môže dôverovať, delia sa, pomáhajú, sú tu pre toho druhého a spoločne prežívajú dni.
A presne takú lásku som asi našla. Blaicymu som začínala plne dôverovať. Dokonca som mu verila, že mi neublíži.
Znovu som sa pozrela na neho a jemne sa usmiala. Ako inak.
Jeho črty boli chladne a vážne ako sa snažil sústrediť na cestu. Sem tam sa pozrel na mňa. Najmä vtedy keď som svoju ruku položila na tú jeho, ako držal prevodovku. Vtedy vyčaril pre mňa ten najkrajší úsmev, aký som u neho videla.
Spokojne som sa oprela o sedadlo. Zaplavili ma pocity radostí, plný lásky a nehy.
***
Auto zastalo a ja som vedela, že teraz musím čeliť novým ľuďom. Opäť ma chytila panika. Sedela som opretá na sedadle a dívala sa pred seba.
„Ty to zvládneš." Šepol mi do ucha, načo som len prikývla.
Nezvládnem.
Blaicy vystúpil z auta a presunul svoje veľké telo k dverám, kde som stále sedela. Otvoril mi dvere a podal ruku, nech sa ho chytím.
Predsa nie je až taký idiot, prebehlo mi hlavou, hneď ako mi galantne otvoril dvere.
„Doma je len mama a sestra. Otec je v práci." Zamrmlal.
Znovu som prikývla.
„Tak poď." Jemne ma potiahol, aby sme dlho nestali vonka.
Pretože počasie sa rozfúkalo, čím moju sukňu prevetralo a ja som tak pocítila chlad na mojich nahých nohách. Mala som obuté len sandále.
Kráčali sme k jeho domu, kde otvoril dvere. Všade bolo ticho.
Mne sa naskytol pohľad na jeho malú chodbu, kde bola skriňa s veľkým zrkadlom. Bolo tu pár topánok, ktoré boli v otvorenom botníku. Väčšina z nich bola topánky na opätku, čo muselo patriť jeho mame. Dokonca som zbadala malé ružovo fialové tenisky, ktoré museli patriť jeho mladšej sestre.
„Blaicy! Blaicy!"
Začula som detský krik, ako kľúčmi zaštrngotal.
Do chodby sa rozbehlo malé dievčatko s prekrásnymi modrými očami a tmavými vlasmi. Bola to akoby menšia kópia Blaicyho.
Ručičkami ho objala a hlavu zaborila do jeho brucha, keďže bola ešte maličká.
„Ahoj, Hadlee." Zamatovým hlasom sa ozval k nej. Rukou spočinul na jej malú hlávku, ktorú nežné pohladil.
Dievčatko ho pustilo a pozrelo na mňa. Jej veľké oči sa zapichli do tých mojich a ja som tak v nich mohla vidieť kúsok z neho. Boli to očí plné lásky ale aj bolestí.
„Kto je to?" Prstom ukázala na mňa a pozrela na svojho brata.
„Hadlee, toto je moja kamarátka Keilyn. Prišla dneska na návštevu." Čupol si, aby boli v rovnakej výške a ja som tak mohla zbadať, aký je starostlivý.
„Pohrať sa so mnou?" Znova ma skúmala očami.
„Ak chceš. M-môžeme sa spolu hrať." Dostala som so seba. Dokonca som sa na ňu jemne usmiala.
„Jeeej, super." Do široká sa usmiala a jej mala rúčka ma chytila za ruku. Ťahala ma hore do svojej izby.
„Uvarila som koláč." Rozprávala ďalej.
„Upiekla." Upozornil ju Blaicy.
Hadlee sa na neho krivo pozrela, pretože jej skočil do reči.
„Musíš ho ochutnať." Hore schodmi rozprávala a ja som len prikývla.
Pozrela som na Blacyho, ktorý potriasol ramenami a kráčal za nami.
Všetci traja sme skončili v jej izbe, ktorá bola vymaľovaná do ružová a fialova. Dokonca mala v takých rovnakých farbách zladený aj nábytok.
Hadlee nám nariadila, aby sme si obaja sadli na posteľ. Potom svoje malé telíčko otočila a v malej detskej kuchynke vyberala detské tanieriky, kde ukladala čokoládové keksíky na ktoré položila piškóty. Potom to zaliala čokoládou, ktorú mala v malej tubičke.
„Hotovo!" Usmiala sa na svoje malé dielo, ktoré nám hneď strkala do rúk.
Blaicy ako prvý ochutnal jej výtvor zvaný koláč. „Mňam, tak toto je aký dobrý koláč. Najlepší aký som jedol." Nezabudol sa pohladiť po bruchu, aby znel naozaj presvedčivo.
Hadlee už len čakala na mňa. Jej veľké očká skúmali môj plný tanier. Netrpezlivo behala očami, až kým som si 'koláč' nevzala do rúk a nezjedla ho. Čokoládová výrazná chuť mi osladila moje chuťové poháriky a ja som tak na ňu prekvapene pozrela, akú to fajnotu vymyslela.
„Wau, tak toto... toto je aké vynikajúce."
Malé modrooke dievčatko sa na mňa šťastné usmialo. „Dáte si ešte? Aj polievku mám."
