Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
K e i l y n
Na ďalšie ráno som sa zobudila vo vrúcnom objatí. Moje podvedomie spanikárilo. Rýchle som otvorila oči a pozrela sa na dotyčnú osobu komu patrili veľké ruky, čo zvierali môj pás.
Blaicy Jensen.
Ležal tam na bielom vankúši, na ktorom boli modré ornamenty. Všimla som, že sme boli obaja zakrytý pod jednou perinou. Očami som spočinula na mojom tele a zbadala svoje šaty. Nebola som nahá a mne sa vydýchlo. Znovu som na neho pozrela ako tvrdo spal. Museli sme obaja zaspať. Tiež mal na sebe oblečenie. Biele tričko a obyčajne čierne tepláky.
Pomaličky som sa dotkla jeho ruky a silno zovrela pery. Hlavne nech sa nepreberie. O-pa-tr-ne. V duchu som si opakovala slová, len nech ho teraz nezobudím.
Nechcela som vidieť jeho modro sivé očí, ktoré som si tak obľúbila. Inak by som tak ľahko neodišla. Nie, ak by mi to sám nepovedal.
Vedela som, že sa včera nič nestalo. Iste veci som si pamätala. Ako napríklad to, že horko ťažko som sa mu priznala, že som ešte zo žiadnym chalanom nespala. Blaicy bez nejakého opýtania si ma akoby sám privlastnil. A ja som teraz nevedela, či sa mi to páči alebo nie. Predsa nemal spôsoby, že by sa pýtal, či smie. On to skrátka urobí a netrápi sa tým, že to nemôže, pretože on to môže. Pretože je si sebou tak istý.
Pomaličky som sa dotkla jeho ruky a presunula na jeho bok. Pekne pomaličky, aby mu to nenarušilo spánok a on ma uvidí odchádzať preč.
Dokonca som aj zatajila dych. V duchu som sa modlila, nech o nič nezakopnem, aby som náhodou hlasno nevykríkla, čo mi vždy ujde, ak sa buchnem. Najhoršie bolo, ak sa vždy maličkom na nohe udriem o nejaký roh. To vtedy spomeniem všetkých svätých a rôzne nadávky, čo ma v tej bolestí napadnú.
Posadila som sa na posteli a zapozerala sa po izbe, kde mám svoje topánky.
Studená podlaha mi nepríjemné chladila nohy. Jemne som svoje chodidlá nadvihla do malej výšky, aby som neprechladla zospodu.
Znovu som pozrela na tmavo drevenú podlahu a vtedy som ich našla. Boli len kúsok odo mňa. Šťastné som sa usmiala a už šla pre nich, lenže moju ruku zachytila iná ruka.
Vyľakane som zalapala po dychu, aj keď som vedela, že je to on.
Otočila som sa k nemu a zapozerala do tých najkrajších očí, aké som kedy uvidela. Neboli také chladné, ako sa zvykol nimi pozerať. Práve naopak. Boli unavené a spokojné. Vyžarovala z nich dobrota.
A ja som si musela priznať, že je to naozaj krásny muž. Na tvári mal jemné strnisko, ktoré mu trošíčka porástlo. Jeho telo bolo poliate farebnými fľakmi, lebo ho niekto dobil. Včera som si to poriadne ani neuvedomovala. No dnes je to iné.
Svetlo dopadalo na jeho tvár, čím mu pekne osvetľovalo každú jednu jeho farebnú modrinu, ktorú na tele mal.
A ja som prehltla ťažkú guču, ktorá mi pri pohľade na jeho dobite telo spôsobila.
