Blaicy Jensen

9.

B l a i c y

„Nechýba ti Lorrain?" Joel, Lorrin brat, sa spýtal na moju bývalú frajerku, čo ma veľmi prekvapilo.

Obaja sme sedeli v jedálni za stolom. On mal pred sebou tácku na ktorej mal jedlo, zatiaľ čo ja som mal svoju fľašu a croasant, ktorý som sa chystal zjesť.

„Prečo sa pýtaš?" Zaostril som na neho pohľad a zvážnel som. Stále ma to užieralo. Stále som to v sebe držal. Už nie tak ako predtým, ale bola tam.

„Zmenil si sa." Joel vzal vidličku do ľavej ruky a nožík do pravej. Pustil sa do školského obeda. Rezeň z varenými zemiakmi a mrkvový šalát.

„To sa ti len zdá." Zamrmlal som.

„Nezdá. Pretože odkedy sa to stalo. Si iný. Občas mám pocit, že už to dokonca nie je také aké to bývalo, keď sme sa my dvaja spolu bavili. Schválne..." Obe ruky položil na stôl, aby sa mohol sústrediť na to, čo mi chce povedať. „Kedy naposledy sme boli niekam ako partia? Vieš, ako za starých čias. Sedeli sme v nejakom bare a skvelé sa bavili. Dievčatá okolo nás behali ako dotieravý hmyz, ktorý nám naozaj nevadil, ak mali veľké prsia a peknú tváričku. Kde je ten Blaicy, čo sa vedel baviť?"

„Nemám náladu na takéto sračky."

„A presne o tom vravím. Zmenil si sa." S ťažkým povzdychom si vydýchol. Znovu vzal do ruky vidličku a nožík a začal si krájať mäso.

„A čo ak len nechcem byť zaseknutý stále v tom istom kruhu? Hmm?" Týmto som narážal, že táto zmena mi prospieva. Dokonca aj nové prostredie ktoré som vymenil za bar. Pretože box je to, čo ma napĺňa. A ja sa môžem pri ňom vybúriť ako len chcem s istotou, že nikomu neublížim.

Joel zaskočené prestal prežuvať mäso a s vymletým pohľadom sa na mňa pozrel.

Ja som si vzal fľašu a croasant, ktorý som hodil to batohu a odkráčal preč. Už ma viac nebavilo sedieť a počúvať otázky, ktoré ma len rozčuľovali.

Kráčal som po úzkej chodbe, kde som stretol Reya ako išiel s Lorrain, ktorú držal za ruku. Obaja mali spokojné úsmevy, čo ma len vyviedlo z miery. Zaspätkoval som.

Už by som si mohol na to zvyknúť.

Sám seba som karhal. Pretože som vedel, že raz ma to zničí. Ľúbil som ju. Jej hravý úsmev, ktorý som tak miloval. Rovnako ako aj jej oči. Tmavé ako nočná obloha, ktoré ma pohltili a ja som sa tak nemohol brániť. Pretože to dievča malo niečo v sebe, čo ma nútilo nad ňou premýšľať, aj keď som nechcel.

Ako som okolo nich prechádzal zacítil som cigaretovú vôňu, ktorá mi hnusne udrela do nosa. Zahryzol som si do jazyka a odišiel do triedy.

Lenže na pol cesty som sa zastavil.

Opäť som zbadal dievča, ktoré sa predsa len trošku líšilo od ostatných. Jej hnedé vlasy s jemným nádychom červenej vždy krásne rovné a mierne dlhé ma natoľko zaujali, že som sa musel na ňu pozerať dlhšie než som chcel.

Stála pri skrinke, z ktorej si vyberala knihy, a ukladala do svojho veľkého batohu. Batoh sa jej po ukladaní kníh troška rozzipsoval a ja som tak zbadal malý notebook, ktorý musel určite pridať na váhe. Rýchle ho zazipsovala a prehodila na chrbát. Jemne ju to potiahlo dozadu, na čo jej malé telo zaspätkovalo. Ale za to sa udržala na nohách.

Okamžite som k nej pribehol a bolo mi úplne ukradnuté, že včera sa ma rozhodla ignorovať, keď ma zbadala so sestrou.

„Máš ty rozum?" Ozval som sa hneď ako som stál pri nej.

Keilyn sa ma zľakla a hneď pozrela na mňa, pričom musela zakloniť hlavu dozadu. Dvoma karamelkami ma sledovala, čo od nej môžem chcieť. Keď v tom jej malé telo padalo na chrbát.

Moje ruky som, bez nejakého premyslenia, položil na jej boky, čím som si ju pritiahol k sebe takmer na svoju hruď.

„Mám ťa." Pred tvárou som zamrmlal, aby vedela, že pri mne teraz nespadne.

Šťastné vydýchla. Dokonca aj jej veľké zdesene oči vymenila za spokojné. Už viac nemala strach o svoj notebook, ktorý by sa hneď pri tvrdom páde zničil.

Ako vydýchla z úst príjemný vzduch, ktorý ma pošteklil na perách, mi došlo ako blízko naše tváre sú. Ani nie pár centimetrov nás delilo, aby som sa jej prilepil na pery. Tá obrovská túžba odkedy som nemal nikoho po Lorraine, má nútila to spraviť. Pobozkať pery, ktoré sa jemne chveli. Pretože si to Keilyn tiež uvedomila.

Miesto toho som jej chytil batoh za uško a dal jej dole z chrbta, s tým že jej pomôžem.

„Blaicy, to nemusíš robiť." Pípla hneď ako som držal jej batoh. Striedavým pohľadom sa pozerala na moju ruku a potom na moju tvár, ktorá vystrúhala malý uškrň.

„Nemusím, ale chcem. Kde máš teraz hodinu?" Ráznym tónom som odvetil, že moje rozhodnutie naozaj nezmení.

Neisto si ma prezerala až potom si znova povzdychla. „103." Nahlas vyslovila číslo triedy.

Ja som vyštartoval vpred. Obaja sme vedľa seba kráčali. Ja s hore hlavou, pretože konečne sa mi dievča nevyhýba, aj keď som mal z nej sakra zvláštny pocit. Bola akási nesmela a to ma lákalo ju spoznať a zistiť o nej viac ako len jej meno.

Jej neistá chôdza ako sme sa bližšie približovali k triede ma len utvrdzovalo, že to nebude ten typ, čo je rád stredom pozornosti.

Musel som priznať, že táto hanblivá Keilyn Mortensová sa mi začala páčiť.

„Fajn. Ďalej to už zvládnem sama." Rýchlo so seba dostala, len aby som sa nezastavil pred jej triedou. Natiahla sa po svoj batoh, ktorý som stále držal.

Vzala si ho a odišla do triedy.

„A čo tak ďakujem!" Skríkol som za ňou, ako zatvárala dvere. Pritom som sa uškŕňal a čakal, že mi dá, ako poďakovanie, malú pusu na líce.

Zastavila sa. Vytreštila na mňa svoje dve veľké karamelky a potom jej pohľad sprísnel.

„Idiotom sa neďakuje." A zatvorila dvere.

Nechápal som jej správanie. Zostal som tam ako oparený. Rozmýšľal som, čo som tak mohol spraviť, že toto povedala.

Aj zvonček som prepočul, až kým ma samá učiteľka nestretla na chodbe, ktorá sa chystala na ich hodinu dejepisu.

„A vy nemáte hodinu, Jensen?"

❤❤❤
Na to aká je Keilyn hanblivá, tak je aj pekné drzá.

V prvom rade sa chcem všetkým čitateľom poďakovať za tak narastajúci počet - 1,2K, čo má veľmi krásne potešilo. Ste úžasní a ja Vám za to ďakujem!
❤❤❤