Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
K e i l y n
Večer doma som sedela nad knihou matematiky a čítala si jednu zo slovných úloh. Zajtra sme z toho mali písomku a ja som si to chcela len zopakovať.
S ťažkým výdychom som sa zhrbene oprela o opierku na stoličke.
Môj mozog sa nevedel sústrediť.
Rozmýšľala som nad Davi. Dneska večer mi napísala správu, že nakoniec s Blaicim išli do jedného podniku, ktorý vybral on. Vraj mi bude priebežné písať ako to ďalej prebieha a tak som mala pocit, že som tam vlastne s ňou. Teda s nimi.
Už dlhšie som sa dívala na mobil a nič. Žiadna správa.
Možno ma už nepotrebuje.
S ďalším výdychom som prstami nahmatala stránku a otočila ju. Očami som skenovala každé jedno písmeno, ktoré mi pred očami tancovalo. Hneď som si pretrela svoje unavené oči a nahlas zazívala.
Hodiny ukazovali niečo cez jedenásť hodín.
Vedela som, že sa už nič nenaučím. A tak som zatvorila školskú knihu a štúrila ju do tašky, aby som si ju nezabudla, s tým že si to zajtra ráno ešte prejdem ako budem v škole.
Batoh som nechala pri mojom stole a odišla do kuchyne pre vodu.
V kuchyni som zbadala otca, ktorý sedí za stolom a pije kakao. Jemne som sa uškrnula. Otec je predsa veľký muž na také detské kakao.
„Kakao?" S malým smiechom som si prezerala jeho tvár, ktorá sa hneď zdvihla.
„Aj ja si môžem troška sladké dopriať." Zahundral.
Znovu som sa zasmiala ale teraz o čosi hlasnejšie. Sadla som si za stôl k otcovi a nespustila ho z očí.
„Ešte som ťa nevidela piť kakao." Rukou som si podoprela čelo a ďalej sledovala otca ako pije čokoládovú príchuť.
„Pretože ho pijem len vtedy, ak tu nie si." Jeho pohľad ma prebodol no hneď na to zdvihol svoje dve kútiky do hora.
„A vlastne... nemala si sa učiť?"
„Pôjdem spať." Lenivo som zamrmlala. Úplne som na to zabudla aký vie byť otec až prehnane starostlivý, ak sa to týka školy.
„Dúfam, že si sa stihla niečo poučiť." Dopil kakao a vstal, aby mohol pohár dať do drezu. Jeho veľké telo sa postavilo hneď vedľa mňa.
„Áno." Znovu som zamrmlala, až ma nebolo rozumieť.
„Dobre." Tiež zamrmlal. Potom sa otočil k linke, kde vyťahoval ďalší pohár, do ktorého nalial mlieko, ktoré bolo položené na linke. Zo šuplíka vytiahol lyžicu a nabral ňou granko, ktoré vysýpal a zároveň zamiešal s mliekom. Následne lyžicu vybral von a pohár dal do mikrvlnky.
Celý ten čas som sa na neho pozerala. Oči mi už klipkali. Únava ma brala aj o tie posledné minúty, čo som tu sedela.
„Oci?"
Vypol mikrovlnku, z ktorej vytiahol pohár a položil ho predo mňa. Sadol si a znovu sa pozrel na mňa, že môžem rozprávať.
„Ďakujem." Pohľadom som mrkla na moje kakao.
„Chcela som sa ťa opýtať, či vieš niečo o mame?" Neistým hlasom som sa opýtala. Vedela som, že s otcom nie sú v kontakte. Pretože sa otec do seba uzavrel a viac sa nechce o nej rozprávať. Preto som sa aj teraz pomrvila na svojej stoličke a v duchu sa karhala za to, že tú otázku som si mohla odpustiť.
„Prečo to chceš vedieť? Myslel som si, že ti nechýba." Chladne odvetil bez odpovede.
Mýliš sa, otec. Chyba mi mama a ani nevieš ako. Viem, že sa vy dvaja spolu nebavíte a že sa na ňu stále hneváš. Ale to neznamená, že aj ja sa na ňu hnevám. Pretože sú veci, ktoré by som najradšej riešila s ňou. Napríklad na tému chalani. Viem, že v tomto by mama so mnou držala a vedela poradiť ako žena žene. Kde to ti nie. To by som si musela nájsť tvoj klon, aby si bol ním spokojný.
Napila som sa z kakaa, ktoré ma ako tak prebudilo k životu. Dvakrát som zaklipkala očami.
„Je niečo o čom by som mal vedieť?" Pri vyzvedaní nadvihol jedno obočie. Očami si ma premeral a vydýchol zbytočný vzduch. „Ak máš niečo na srdci, vieš, že mi to môžeš pokojne povedať, Keilyn."
„Nič." Neisto som odvetila malé klamstvo, ktoré nemohlo uškodiť, pretože takéto ženské veci sa riešia len s mamou.
„Myslím to vážne, Keilyn."
Potriasla som hlavou do strán. Otec ma v tom momente pritiahol na svoju hruď a objal ma. Jeho veľká láska sa nedala prehliadnuť. Bola som v jeho živote jediná, ktorú mal veľmi rád. Vždy mi dával najavo svoju lásku a ja som tak nadobudla pocit domova a harmónie. Aj keď sme boli len dvaja.
***
Sadla som si na svoje miesto, ktoré mi prischlo odkedy som si sem sadla ako prváčka. Hneď vedľa Davi. Mlčky som si vytiahla z batohu zošity a knihu z matematiky, ktorú som si hneď otvorila na stránku, kde som včera skončila. Ani som nezačala čítať, pretože som zbadala smutnú Davi, ktorá nikdy nie je smutná.
Sklopila som knihu a znovu sa na ňu pozrela.
Pozerala som sa na opuchnutú tvár a strapaté vlasy. Bola nevyspatá. Dokonca aj kruhy, ktoré si teraz nezamaskovala jasne svedčili o tom, že včerajšie rande nedopadlo dobre.
„Čo sa stalo včera?" Jemne som sa jej na včerajšok opýtala dúfajúc, že sa mi zveri ako to zvykla vždy robiť. Hlavne keď mala svoje zlé dni.
„Prosím nepýtaj sa ma na to." Jej hlas bol zlomený.
Preboha, v duchu som svoj žalúdok prevracala od strachu.
„Blaicy nemá chrbtovú kosť." Z jej úst vyšlo.
Oči som vytreštila, nech pokračuje ďalej. Srdce mi bilo ako besne. Čo jej mohol Blaicy spraviť? „Tak čo sa stalo?"
„Celý ten čas sa tváril akoby som bola otravná mucha, ktorá mu skazila celý večer." Ťažko si vzdychla.
Ja som ju len mlčky počúvala a hlavou prikývla nech môže ďalej pokračovať.
„Ani raz sa na mňa neusmial. Dokonca som sa snažila byť vtipná, chápeš ne? Nech nie som nudná. A on ma len odpálkoval sprostými slovami, nech to radšej ani nedopoviem. A na konci vieš, čo spravil?" Teraz to bola ona, kto pozeral s veľkými očami.
Záporné som krútila hlavou.
„Nechal ma zaplatiť svoju polku. Myslela som si, že je správny chlap. Vieš, džentlmen. Ale nie je. Je to blbec, idiot a... ach..." Potriasla hlavou, akoby chcela na ten večer zabudnúť.
Celý ten čas som myslela, že sa dobre bavili. Predsa Davina je krásne dievča, ktoré malo všetko. Krásne veľké modré oči, ktoré jej vynikli pri čiernej farbe vlasov. Dokonca mala štíhlejšiu postavu než ja. Bujné prsia, krásne veľké pery a dlhé nohy ako modelka. Bola ako živý sen.
Nezmohla som sa ani na jedno slovo. Nahla som sa k nej a jej telo objala. Rukami ma chytila a pritisla k sebe viac. Potrebovala objatie.
„Je to naozaj idiot." Šepla som jej do ucha.
❤❤❤ Túto časť venujem všetkým čitateľom, ktorí sem zavítali a ktorí ma podporujú každou hviezdičkou, ktorá ma len posúva vpred. A tak isto ktorá ma veľmi poteší, pretože viem, že sa Vám príbeh páči. A preto Vám ďakujem! PS: Zajtra sa môžete tešiť na Blaicyho pohľad. ❤❤❤
