Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
B l a i c y
Podnik Betlux bol omnoho menší ako som si myslel. No za to útulný. Boli tu klasické stoly a s koženými kreslami ale aj drevenými stoličkami. Dokonca som si tu všimol, že sa dá zahrať biliard a iné stolové hry. Čo bolo naozaj slušné na takúto malú večernú zašiváreň. Preto som bol rád, že aspoň dneska po tréningu som mohol zájsť sem na pivo s kamarátmi zo školy.
„Pekne to tu je." Zamrmlal som.
„Ja som ti vravel, že sa ti tu bude páčiť." Ozval sa Rey, ktorý neskrýval na tvári úsmev. Hneď na to sa rukou natiahol za Lorraine, ktorú si pritiahol na svoju hruď.
Ja som si nahlas odkašľal.
Odvtedy čo som nechal Keilyn moju červenú mikinu prešli dva dni a nič. Nevrátila mi ju. Ani za mnou neprišla. A ja som si rozprával, čo sa deje. Tak trocha ma to pichlo pri srdci. Tajne som dúfal, že si ma vyhľadá, či už na boxe alebo v škole. Nič.
Striedal som pohľady raz na Lorraine a raz na Jeremyho, ktorého sme zvykli volať Rey.
Cítil som sa tak trocha ako piate koleso. Deril dneska nemohol dôjsť a ani Joel. Mali futbal na ktorom som už ja dávno prestal chodiť. To isté spravil aj Rey. Obaja sme sa na to vykašľali. A neľutujem to. Našiel som niečo iné, čo ma omnoho viacej naplňuje a robí ma to šťastným. Teda do istej miery.
„Ty si zavolala Keilyn?" Začul som jeho hlas.
A vtedy som sa otočil a zbadal ju vo dverách stáť, ako nás hľadá. Vyzerala veľmi krásne. Na sebe mala oblečené priliehavé čierne tielko, ktoré mala zastrčené v modrých džínsoch. Na tvári mala jemný úsmev a v karamelkách nervozitu.
Nervózne si spojila ruky, kým nás hľadala.
„Áno, tak trocha som ju vytiahla z domu." Zasmiala sa Lorri. „Tu sme!" Rozkríkla sa na plné hrdlo.
A vtedy nás Keilyn zbadala. Jej tvár sa zamračila a pomalým krokom k nám dokráčala. Aj napriek tomu, že som mal vedľa seba voľné miesto, sadla si k Lorraine a Reyovi.
Napnul som svoje ruky a pred seba na stôl ich položil. Skenoval som Keilynu tvár, ktorá bola sklonená. Pozerala sa na stôl, aj keď tam pomaly nič nebolo. Len pivo a víno.
"Som rada, že si došla." Ujala sa slova Lorraine, ktorá sa ňu usmievala akoby si práve niečo pichla.
„Nemala som čo robiť. Dneska otec nebol doma." Mykla plecami.
„No vidíš. Úplne načasované." Drgla do nej Lorri.
Keilyn sa jemne pousmiala.
„Kei, pustíš ma?" Znovu sa ozvala blondína. Druhé dievča prikývlo. Stalo od stola a pustilo ju. Lenže blondínka ju zachytila a potiahla k sebe.
„Poď so mnou na wécko, chcem..." a to už jej začala šepkať do ucha, čo už som ja nepočul.
„Šepkať sa nesmie." Nahlas som povedal a Keilyn stále sledoval. Uhýbala pohľadom ako sa len dalo. A tak som si odpil z piva.
„Odkedy?" Drzo sa ozvala blondína. Založila si ruky na svoje boky, no dlho sa nezdržala. Schmatla Keilyn a spolu odišli na záchody.
„Boha, Blaicy." Ozval sa Rey, ktorý nechcené tresol rukou na stôl.
„Hmm?" Spýtavo som ho pobádal, aby mi povedal, aký ma zas problém.
„Myslel som si, že už si sa z toho dostal."
„O čom to hovoríš?" Naozaj som nechápal.
„Je mi jasné, že po vašom rozchode si bol za ňou a vyznal jej svoje city. A teraz tie tvoje pohľady. Kurva." Znovu tresol po stole. Ale tento krát to už bolo naozaj. „Sedím tu, a aj tak to robíš." Penil.
***
Vedel som, že hľadala Reya. Ale i tak som potreboval ísť za ňou. A tak som vyšiel z triedy a kráčal k nej. Lorraine sa pomaličky posúvala dozadu, a ja som vedel, že to bolo mojou chybou. Nesprával som sa k nej, tak ako by si to zaslúžila. Aj napriek bolesti, ktorú som v sebe potláčal, musel som ju vidieť. Aj keď som vedel, že ma to bude hnusne zožierať.
„Lorraine." Oslovil som ju jemným hlasom, ako som to zvykol robiť.
Nič nepovedala. Nemala čo. A ja som vedel, že už sme dávno vyšli z tej cesty na ktorej sme boli. Pozerala sa na mňa veľkými tmavými očami.
Natiahol som k nej ruku a dotkol sa jej líca. Tak veľmi som ju túžil pobozkať. Aspoň posledný krát. Ale ona nechcela. Videl som na nej, aký odstup si dáva. Preto som ruku stiahol naspäť k sebe.
„Vždy som ťa ľúbil, Lorraine. A veľmi ale že kurva veľmi som žiarlil, ak sa motal niekto okolo teba. Vždy keď sa niekto na teba pozrel, už som mu pohrozil, že si moja. Vždy." Tú bolesť, ktorú som potláčal, nemohla ani vidieť. Tak veľmi to bolelo. Hlavne pohľad na ňu. Už viac nepatrila mne.
„Blaicy, ja..." začala hneď, lenže som ju stopol a znovu začal rozprávať.
„Nič, nehovor. Ja viem veľmi dobre ako to je. Videl som tvoj pohľad, keď si sa na neho pozerala a vtedy som pochopil." Pochopil som, že sa tak na mňa nebude pozerať. A to bol ten zlom, kedy som sa rozhodol na ňu zabudnúť. Už viac sa ňou nezaoberať. Nebola moja. Tie dva slová som si stále dookola opakoval.
S ťažkým povzdychnutím som odstúpil od nej a znovu sa ozval. Tento krát už tichšie. Dával som jej zbohom. Zbohom nášmu falošnému vzťahu.
„Maj sa, Lorraine."
***
„Je to moja vec ako sa pozerám a na koho." Zamrmlal som.
Bolo mi jasné, že ho tým len vyprovokujem. A nech. Nebude ma tu obviňovať z niečoho, čo som ani nespravil. Lorraine som si ani nevšímal. V mojom v zornom poli bola len Keilyn. A to si môj milý kamarát splietol.
„Boha, Blaicy. Ak si myslíš, že sa k tebe Lorraine vráti. Tak vec, že nie." Nahneval sa ešte väčšmi ako bol.
„Mňa nezaujíma Lorraine, do piče!" Teraz som to bol ja, kto buchol po stole. Vstal som a hneď v diaľke zbadal ako dievčatá vyšli od záchodov.
Schmatol som si bundu a otočil sa na odchod.
„Kam ideš?" Ozvala sa Lorraine.
Ani som sa neotočil za ňou, ani za Keilyn. Jednoducho som odišiel. Nemal som chuť tam sedieť a tváriť sa, že je všetko v poriadku. Potreboval som vypadnúť. Ísť na vzduch a niečo zmlátiť.
