Blaicy Jensen

37.

K e i l y n

Sklesnuto som pozerala na svoj telefón. Napísala som mame správu, na ktorú mi nič neodpísala. Už tretí deň ma ignoruje a mňa to bolí. Vo vnútri ma to zožiera a hnusne páli. Pretože som jej verila. Verila som, že ma má rada.

Zrazu mi naskočil príspevok na ktorom bola označená. A to ma odrovnalo.

Moju mamu označil jeden muž s ktorým žila. Dokonca na tej fotke bola aj ona. Moja mama. Na tvári mala široký úsmev, na ktorý si tak dobre pamätám. Takto sa kedysi na mňa usmievala. Dávala mi pocítiť, že je tu pre mňa. Opak bol však pravdou. Už viac tu nebola. Ani jej úsmev, ktorý mi dodával toľkú energiu.

Na fotke držala malého chlapca, ktorý mohol mať tak päť rokov. Obaja sa na seba usmievali a ja som pochopila, že už to puto, ktoré sme mali, sa dávno odtrhlo.

Už viac tu pre mňa nebola.

Mala novú rodinu, v ktorej som ja nepatrila. A ani môj otec. A to poznanie ma zlomilo.

Zazvonilo na prestávku a ja som si znova sadla na tú samu lavičku, kde sme sa s Blaicym včera rozprávali.

„Ahoj, princezná." Začula som jeho hlas. Klamala by som, ak by som povedala, že ma to nezahrialo pri srdci.

Pozrela som na neho a rozbehla sa k nemu. Ruky som omotala okolo krku a silno sa k nemu tískala. Potrebovala som ho.

Blaicy mlčky omotal svoje ruky okolo môjho tela a pritlačil k sebe bližšie. Pochopil.

„Myslela som, že budem v poriadku." Šepla som mu pri uchu. „Ale nie som."

Pocítila som ako jejo ruka behala hore dole, čím ma to upokojovalo. Privrela som oči.

„Čo povieš na to, ak by sme po škole niekam zašli, hmm?" Ticho sa ozval.

„Myslím... Myslím, že to bude dobrý nápad." Potiahla som do seba sople, len aby som ho nezašpinila.

Jeho ruky ma stále hladili a ja som sa cítila pokojnejšia.

,,P-potrebujem ísť na wécko." Po istej odmlke som sa od neho odtiahla.

Blaicy Jensen prikývol. „Počkám ťa po ďalšej hodine."

Teraz som to bola ja kto prikývol.

Odišla som na toaletu, kde som zastala pri zrkadle. Pozrela som na svoj odraz a nasilu sa usmiala. Nešlo to. Moje oči boli opuchnuté a viečka sklesnuté.

Pustila som vodu a prepláchla si tvár, keď v tom som začula dievčenský tichý plač.

Bol mi veľmi povedomí. Až priveľmi.

Zastavila som vodu a ticho načúvala. V duchu som sa karhala za to, aká som zvedavá. Nepatrilo sa niekoho načúvať, kto sa ticho trápi.

Ale nedalo mi to.

„Lorraine?" Zaklopala som na dvere dúfajúc, že som sa nepomýlila.

Plač prestal. Osoba za dverami dvakrát potiahla nosom do seba a nahlas si vydýchla. Potom som už len počula spláchnutie a dvere sa otvorili.

Zbadala som pred sebou blonďavú strapatú hlavu a tmavé hnedé oči.

„Ublížil ti Rey?" Jemne som sa opýtala.

Potriasla hlavou.

Mlčky odišla k umývadlu, kde si prepláchla tvár vodou. Chvíľku sa na seba pozerala a potom svoje čokoládové oči presmerovala na mňa.

„Rey mi nič nespravil." Ticho sa ozvala.

„To je dobre." Zamrmlala som.

„Nie, nič dobré." Potriasla hlavou. Do očí sa jej nahrnuli slzy a ja som si až teraz uvedomila, že aká slabá dokáže byť.

„Čo sa stalo, Lorri?" Nežné som ju oslovila dávajúc svoje rameno, na ktoré sa mohla vyplakať.

„Nedostala som to. Nedostala som." Sadla si na zem a hlavu si zložila do rúk. „Mama ma zabije, ak to zistí. A nielen ona. Aj otec. Chápeš, však?"

Stále mi to nedochádzalo. Záporné som kývala hlavou.

Sadla som si k nej na zem a stiahla ju na svoje rameno. Bolo mi jedno, že budem mať mokrý rukáv od jej sĺz. Potrebovala ma.

„Kei, ja-ja..." hlas sa jej zajakával a ja som jej stále nevedela ako pomôcť.

„Som asi tehotná." Dostala to do seba a ja som sa tak od nej odtiahla s prekvapením výrazom.

„Počkaj." S vyvalenými očami som ju sledovala ako si utrela svoje mokré oči a následne sople.

„Mám strach, Keilyn. Čo ak to nezvládnem. Aj maturitu a aj dieťa mať." Znovu sa rozrevala.

„Rey o tom vie?"

Potriasla hlavou.

Zdvihla ku mne pohľad a ticho sa ozvala.: „Tak veľmi sa bojím, Keilyn, čo na to povedia doma. Viem, že ma zabijú. Minimálne otec."

„Lorraine, hlavne pokoj. Pomôžem ti dobre? Určite aj Rey čosi vymyslí." Ticho som bojovala so svojimi emóciami.

Dnes som tiež nebola v najlepšom v stave, lenže až teraz pri Lorri som pochopila, čo je to za situáciu, ktorú som ja prežívala. Oproti nej to moje bolo nič.

„Rey sa javí ako správny chalan. Určite ťa v tom samú nenechá." Pokračovala som vo svojom krátkom monológu.

„Dúfam, Kei."

„Veď ste ten najšťastnejší pár." Jemne som sa na ňu usmiala.

Každý o nich rozprával ako sa tí dvaja ľúbia. Väčšinou im ľudia závideli, pretože to ako sa na seba pozerali, bola len čistá láska, ktorú si vzájomne dávali.

„Nie vždy to tak je. Aj my sa občas pohádame."

„No... určite ťa stále miluje." Pozrela som na jej ploché brucho a znova na ňu.

Lorraine len prikývla.

„Mal by to vedieť." Opatrne som sa ozvala dúfajúc, aby sa na mňa nenahnevala.

„Máš pravdu."

❤❤❤
Ak ste čítali môj príbeh 'Kúsok AROGANCIE' a 'Ten druhý', tak viete, že Ben a Mínka majú dieťa, o ktorom bude nový príbeh. Plus sa môžete tešiť aj na iné postavy...
❤❤❤