Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Rất tiếc! Hình ảnh này không tuân theo hướng dẫn nội dung. Để tiếp tục đăng tải, vui lòng xóa hoặc tải lên một hình ảnh khác.
K e i l y n
Vzala som zo stola svoj batoh a vyšla z mojej izby. Na chodbe som stretla môjho otca, ktorý tiež odchádzal do svojej roboty. Skúmal ma pohľadom. Pozrel sa na moju tašku, ktorú hneď zobral do ruky.
„Máš desiatu?" Starostlivo sa ma opýtal.
Prikývla som.
Spokojné vyšiel z domu a ja hneď za ním. Voľnou rukou odomkol auto a ja som si tak sadla dopredu hneď vedľa šoféra ako každé ráno, keď otec ide do roboty. Čo nebolo dosť často.
Zamkol dom a obišiel auto, aby si sadol za volant a naštartoval.
Rýchle som sa zapásala. A pozrela na otca, ktorý si čosi hmmkal. Dneska mal naozaj dobrú náladu a tak som sa spokojne usadila na sedadle.
„Kei, zlato... dnes sa nemusíš ponáhľať domov. Pokojné sa môžeš zdržať u tej tvojej kamarátky. Davi, však?" Melodických hlasom sa ozval a ja som len očami zaklipkala.
To bol úplne iný otec, akého ho poznám. Bol až prehnané dobrý a niečo mi hovorilo, že čosi za tým bude. Tajne som dúfala, či si to s mamou predsa len nevyriešili. Preto tá dobrá nálada.
„Oci, stalo sa niečo?" Prezerala som si jeho spokojnú a uvoľnenú tvár, ktorá ma začala znepokojovať. Pretože som bola zas mimo obrazu.
„Rande sa stalo?" Sladkým až spevavým hlasom potiahol.
„P-prosím?" Takmer som sa vlastnými slinami zadusila, hneď ako to vypustil z úst.
„Áno, Keilyn. Vieš, je na čase začať žiť aj normálny život a nie byť stále sám." Teraz už vážnym tónom povedal. Na sekundu sa na mňa pozrel a znova sa vrátil k šoférovaniu.
„To znamená... znamená, že ty a mama..."
„Nie, Keilyn. Je to iná žena. A je naozaj múdra, láskavá... prosté taká akú som si mal nájsť už dávno."
Hneď ako to dopovedal, pocítila som malé pichnutie. Takže otec a moja mama už viac spolu nebudú. Ich loď už dávno odplávala.
Moje vnútro pohltilo obrovský smútok z tej novej informácie. Sklesnuto mi spadli ramená, až som sa začala hrbiť. Ruky ktoré som mala voľne položené na svojich stehnách, som spojila k sebe a silno tisla.
„Uvidíš. Zamiluješ si ju rovnako ako ja, keď vás obe niekedy zoznámim." Povzbudivo povedal, hneď ako si ma všimol.
To určite, pomyslela som.
Určite mi nenahradí moju mamu. Nech na to zabudne. Neprijmem ju medzi nami. Už vôbec nie do nášho domu.
Nadurdene som si prekrížila ruky na svojej hrudi a hnevala sa na otca. Toto mi nemôže spraviť. Nemôže vymeniť moju mamu za inú. To naozaj nemôže.
