Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
B l a i c y
Na ďalší deň ráno som znova Keilyn vyhľadal po hodine. Našiel som ju teraz sedieť na lavičke úplne sklesnutú. Vedľa nej sedela Davi, ktorá mala položenú ruku na jej chrbte.
„To bude v poriadku." Začul som jej slová ako ju upokojovala.
A ja som netušil, čo sa jej stalo.
„Keilyn." Oslovil som ju ako som pri nich stál.
Obe sa na mňa pozreli. Davi usúdila, že chceme byť sami a tak vstala a nechala nás.
„Pôjdem do triedy, dobre?" Otočila sa ku Keilyn, ktorá prikývla.
Znovu sa mi naskytol pohľad na jej uplakané oči.
„Keilyn, čo sa stalo? Ublížil ti niekto?" Nezniesol som ten pohľad, keď sa trápila. Bolelo ma to. Zožieralo za živá. A ja som len túžil vedieť, kto ju rozplakal, aby som tomu druhému mohol zmaľovať ksicht.
„To mama." Ticho riekla. Potiahla nosom.
„A čo je s ňou?" Jemne som sa opýtal na to dúfajúc, že sa nezatvorí do seba.
„Nepríde. Nechce prísť. Nechce ma ani vidieť." Znova potiahla nosom.
„Ako to vieš? Čo ak to len povedala preto, lebo tvoj otec jej v tom zabránil." Snažil som sa o trochu optimizmu aj keď som vedel, že niekedy to je naozaj ťažké.
„Myslím, že nie. Otcovi je to jedno, že si voláme alebo píšeme." Fňukala Keilyn.
Stiahol som ju do svojho objatia a jej malú hlávku pritúlil na hruď, tak aby mohla počuť moje srdce, ktoré bilo len pre ňu.
Spomenul som si na Hadlee, ako ju zvyknem upokojovať, hlavne ak sa trápila pre mamu, že ju ignoruje, že ju nemá rada. Presne takto som vnímal i Keilyn. Bola malá, bezbranná a krehká. Ako taký krásny kvietok, ktorý si vyžadoval istú starostlivosť a lásku.
„Keilyn, netráp sa preto. Pretože tvoja mama nevidí akú úžasnú dcéru porodila. Dokonca sa môže za to hanbiť, že o teba nestojí. Že sa ťa vzdala a zbabelo odišla." Pri uchu som jej ticho šepkal, aby nás nik nepočúval.
„Ale ja o teba neodídem. Nenechám ťa samú s pocitmi. Neodídem preč bez toho, aby si ma ty neposlala do čerta." Jemne som sa pousmial na ňu. A prstom jej brnkol po nose.
Keilyn to tiež rozosmialo.
Vyčarila pre mňa ten nádherný úsmev, ktorý bol tak okúzľujúci až som mal pocit, že to všetko je iba sen a ja len snívam o takej čistej láske akú mi ona dáva.
„Blaicy." Ticho vydrala so seba.
Hlavou sa viacej zaborila do mojej hrude a ja som jej položil ruku na jej hlavu. Jemne som ju pohladil a znova sa na ňu usmial, čo ju malo len posilniť.
„Vždy tu budem, dobre?"
Prikývla.
„A teraz by si mala ísť na hodinu." Pozrel som do jej triedy, kde pár žiakov sa na nás pozeralo.
Niektorí si začali šuškať, iní sa smiali alebo ohovárali. No mne to bolo jedno. Dôležitá bola pre mňa Keilyn.
***
„Myslel som, že neprídeš." Ozval sa Blacky, ktorý sledoval zápas dvoch mužov, ktorý sa v ringu bili.
„Toto si naozaj nenechám ujsť." Jemne som sa uškrnul.
Blacky sa letmo usmial a potľapkal po pleci. „Inak ako sa ti darí s trénerovou dcérou?"
„Čo by ako malo byť?" Potriasol som ramenami.
„Neušiel mi ten fakt, že sa ti páči a dokonca máš aj ten priblbý zamilovaný úsmev, ktorý tam predtým nebol." Jemne sa na mňa zaškeril.
„Nepoť kraviny." Pohľadom som ho zabíjal.
Lenže Blaicyho to neodstrašilo. Práve naopak. Bavil sa na mne.
„Danny by mi dal za pravdu." Ďalší uškrň.
„Inak keď si ho už spomenul. Kde je?" Radšej som zmenil tému, inak by neprestal do mňa rýpať.
Popritom som sledoval, ako holohlavý poriadne nakladal tomu druhému, čo mal na zadnej časti hlavy vytetovaného škorpióna. Muž dopadol na zem a z ťažká dýchal. Vyzeralo to, akoby sa vzdával. Lenže to tak nebolo. Ani neprešla poriadne jedna sekunda a on už stal na nohách a poriadne nakladal súperovi.
„Musel ísť do školy. Čosi vybaviť, alebo niečo také. Neviem."
Vedel som, že Danny chodí na vysokú školu, no ďalej som sa nestaral. Nemal ju blízko a tak sa vždy vyparil na pár mesiacov preč. Za to Blacky ten pracoval v malom podniku s autodielňami, kde opravoval všetko, čo má kolesá.
„Aj dnes ideš..." hlavou ukázal na ring.
„Nie. Dnes nie." Potriasol som hlavou. Ďalej som už len sledoval zápas.
