Bol premenlivý ako dážď. Svoj hnev v očiach nedokázal skryť. No i tak vo mme vzbudzoval niečo, čo ma nútilo byť v jeho blízkosti a stále sa pozerať na jeho tvár, ktorá nebola taká pokojná ako sa navonok tváril.
Ops! Esta imagem não segue as nossas directrizes de conteúdo. Para continuares a publicar, por favor, remova-a ou carrega uma imagem diferente.
B l a i c y
Prišiel som domov, kde miesto večere som zacítil nepríjemný pach po cigaretách. Nenávidel som ten smrad. Zdvíhal sa mi z toho žalúdok. Ani som nešiel pozdraviť mamu, ktorá zrejme sedí v obývačke a určite si znova zapálila cigaretu, ktorá zasmradila takmer celý dom.
Odišiel som do izby, kde som sa zatvoril.
Tašku som hodil vedľa svojej postele, kde si už tam dávno našla svoje miesto. Svoje veľké telo som zvalil na posteľ a privrel oči.
Pred očami som mal jej tvár ako sa na mňa pozrela. Ako sa nám stretli pohľady.
Vôbec som nečakal, že ju znovu uvidím. Nie v mojej škole. Nikdy predtým som ju nevidel. Ani som nemal možnosť vidieť, keď v mojej hlave ešte stále pretrvávala Lorraine.
Blonďavé dievča, ktoré zvyklo byť večne strapaté a ktoré mi nasadilo parohy.
Nenávidel som ju.
Ale tá nenávisť, ktorú som v sebe hromadil sa postupne vytratila, až tam po nej nič nezostalo. Všetko vyšlo von, hneď ako som zamestnal svoje telo boxovaním. To jediné mi pomáhalo svoju povahu krotiť.
Vždy keď svoju zlosť dostatočne vybijem, na ďalší deň sa cítim ako znovuzrodený. Ako nový človek.
Z myšlienok ma vytrhlo klopanie na dvere.
Vedel som, že je to mama.
„Čo chceš?" Nahlas som sa ozval.
Nemal som rád, keď presne toto robila. Nikdy si to nedokázala zapamätať. Vždy ako s fajčila cigaretu, jej myseľ sa uvoľnila a nahodila milý úsmev, ktorý značil len jedno. Chce sa objímať. Chce niekoho pri sebe cítiť, kto ju ma rád. Keďže otec o ňu dávno nezakopol, odkedy zistil, že sa vyspala s manželom jeho sestry.
Dal jej obrovskú príučku, aby si zapamätala, že toto už nemá viac spraviť.
Dokonca aj v mojich očiach klesla.
„Ja len či..." Zahabkala.
Ani si netrúfla otvoriť dvere, pretože vytušila, že to nebude dvakrát milá konverzácia.
„Ak nič. Tak ma nechaj na pokoji." Znovu som sa ozval, čím som svoju mamu odpálkoval.
„Blaicy je doma?"
Začul som svoju mladšiu sestru, ktorá hneď otvorila dvere a rozletela sa do mojej izby. Okrem nej som zbadal svoju mamu v bledej tvári a s veľkými kruhmi pod očami.
„Ahoj, princezná." Natiahol som ruku, aby ma mohla objať.
Jej malé telo som skryl a privoňal si k jej vláskom, ktoré pekne voňali po fialkách. Bola to jediná osoba, ktorú som mal v tomto dome skutočne rád.
Hnedé malé kučery ma pošteklili na tvári, načo som sa usmial. Tak veľmi som ju mal rád. Nikdy ma nesklamala a vždy mi dávala energiu stále fungovať a pozerať sa na svet jej očami. I keď nie vždy.
„Bol si naozaj dlho preč. Myslela som si, že ťa uvidím až zajtra." Hlavu vytočila ku mne a zaklipkala veľkými modrými očami.
Bola tak rozkošná a tak nevinná. Na to že mala len šesť rokov bola veľmi múdra. Celé dni sa vedela aj sama vyhrať, hlavne keď sa mama uzatvorila do seba.
Občas som ju začul nariekať ako to už ďalej nezvláda, keď sa sťažovala môjmu otcovi, ktorý ju okamžite uzemnil s tým, že to decko chcela ona dúfajúc, že to bude opäť také ako to bývalo na začiatku. Opak bol pravdou.
Malá Hadlee bola len na obťaž. Aspoň to takto mama brala. Vždy sa na ňu pozerala závistlivým pohľadom, pretože otec si všímal dcéru ako svoju manželku.
„Ach, moja Hadlee." Pohladkal som ju po jemných vláskoch, načo sa roztržito usmiala.
„Pôjdeš sa so mnou hrať?" Hodila na mňa dve veľké psie oči, ktoré ma vždy vedeli obmäkčiť.
„Blaicy, poď sa najesť." S unaveným hlasom sa ozvala mama.
Hadlee sa vytrhla z môjho objatia. Chytila moju ruku a ťahala z postele do jej izby.
„Nechaj ho! Ide sa najesť." Skríkla po nej, načo sa Hadlee nevinne zatvárila. Očami ma sledovala, či od nej odídem.
Ja som si však čupol k nej, aby sme boli v rovnakej výške. Pozrel som sa hlboko do jej očí, ktoré sa na mňa už smutno pozerali. Akosi vytušila, že sa s ňou nepôjdem hrať.
„Hneď ako sa najem, prídem k tebe, dobre?"
Hadlee prikývla a už sa rozletela do svojej izby. Dvere za sebou pribuchla.
„Netlač jej do hlavy sprostosti. Ona nie je žiadna princezná a už vôbec na ňu nikto nečaká s otvorenou náručou." Spustila mama. „Zbytočné ju takýmito sprostosťami balamutíš. Život nie je taký ružový ako jej to hovoríš."
Mamine slová len tak cezo mňa preleteli. Znovu stále tá rovnaká pesnička.
Kráčal som do kuchyne a snažil sa zadržiavať dych, aby mi do nosa neudrel smrad z cigariet, ktorý ešte po nej zostal.
Mama kráčala za mnou a rozprávala si svoje. Všetko som počul, hoci som sa tváril, že ju vôbec nevnímam.
„Raz spadne. A spadne veľmi tvrdo. Čo myslíš, čo urobí?"
Pozrel som na pec, kde bola spravená večera. Fašírky, zemiaky a uhorkový šalát, ktorý som mal naozaj rád.
Vytiahol som si tanier a snažil sa mamu nevnímať. Hoci som ju aj tak počul. Všetko som počul.
„Tak čo spraví, hmm? Alebo ty? Zbiješ niekoho preto, že svet je skrátka krutý a teba to tak či tak neminie. Pretože to takto chodí, Blaicy." Založila si ruky na svojej hrudi. „Život sa s nami nepekne hrá."
„Chcem sa len pokojne najesť." Držal som svoj hnev, len aby som na ňu nevyletel.
Stále to iste počúvať ma berie o silu a chuť byť v tomto dome. Len jedna osoba ma tu drží. Hadlee. Jej by som to nespravil, že by som si vzal veci a odišiel preč. Nenechal by som ju v tom samú.
„Fajn. Len mi povedz, čo by si vtedy spravil? Ak by jej niekto hnusne ublížil. Čo by si spravil?" Dožadovala sa odpovede, až som nakoniec vybuchol.
Rukou som treskol po stole a skríkol po nej.
„Ak by si takto negatívne neuvažovala, mala by si sa dobre! Vždy všetko vidíš len v zlom svetle! Nič nie je podľa teba dobre!" Ruka sa mi od zlosti triasla, potreboval som svoju zlosť vybiť. Potreboval som do niečoho udrieť, tak silno, až by som zacítil spokojnú eufóriu.
„Kam to ideš?!" Skríkla po mne, hneď ako som sa rozletel k dverám.
Ďaleko od teba, pomyslel som. A už som vedel, kam ma dneska moje nohy zavedú.
