DUST [SK]

42. Kapitola II. časť - ONI

„Z každej skupiny zostane vonku jeden chlap," prehovoril Don. „Rongholdi urobia svoje vlastné rozhodnutie ohľadom počtu, ktorý pôjde dnu."

Stále sme netušili, či nám všetci Rongholdi rozumeli. Niekedy som mal pocit, že áno, čo mi dosvedčovala aj Katie a jej chovanie. Lenže potom tu boli situácie, kedy by som bol dal snáď ruku do ohňa za to, že nám nerozumeli ani slovo... Buď to alebo boli niektoré jedince dokonalí ignoranti.
Don išiel očividne s prvou možnosťou, no podľa nič nehovoriacich, zvieracích pohľadov, som naozaj nemal poňatia, ktorý predpoklad bol správny.

Fredo vybral jedného člena a po uistení sa, že mal vysielačku, ho poslal nájsť vhodnejšieho miesto na úkryt, no zároveň aj pozorovanie. Spolu s ďalšími vybranými budú predstavovať naše uši, no predovšetkým oči, zatiaľ čo my budeme vo vnútri. Ak pôjdu veci do sračiek, možno o nich budeme vedieť skorej, než ich budeme mať priamo pred nosom. Taktiež to bola naša poistka, ktorá rýchlejšie informuje tých pár ľudí a Rongholdov, ktorí zostali mimo bojovú zónu.

„Ideme," zavelil Don a my sme jeho príkazy plnili do posledného detailu.

V rovnakom čase sme vyšli zo zákrytu, v strehu sa približujúc k budove. Podľa slov preživšieho chlapa by tu nemali byť žiadne hliadky, no ostražitosti nebolo nikdy dosť.
Zvyšné skupiny taktiež povychádzali z pomedzi budov, z každej svetovej strany. Rýchlym pohľadom som vyhľadal tých, na ktorých mi najviac záležalo. Až keď som uvidel, že boli všetci v poriadku, som sa mohol znovu plne sústrediť na takmer zaprášené dvere predo mnou. Vážne bol toto jediný vchod, ktorý používali?

K dverám sme sa blížili v čo najväčšej tichosti a rovnakým štýlom sme ich začali aj otvárať. Nezvolili sme môj doterajší postup, ale namiesto toho sme na to išli opatrne. Netušili sme, v akej diaľke boli druhé dvere, no nemuseli sme na seba zbytočne upozorňovať...
Boli to obyčajné, malé, jednokrídlové dvere a nás bolo definitívne priveľa. Spolu s Rongholdami nás bolo niekoľko desiatok, preto sme sa rozdelili po stranách, čakajúc. Vyčkávali sme, pokiaľ jeden z vojakov neotvorí dvere dokorán a následne sme počúvali. Všetci sme so zatajeným dychom načúvali čo i len tým najjemnejším zvukom, lenže nič neprichádzalo. Rongholdi toho asi taktiež veľa nepočuli, keďže jeden z nich sa rozhodol vstúpiť dnu.

Ostatní Rongholdi ho po chvíli nasledovali, na čo sme k nim pridali aj my, úspešne sa medzi nich zamotávajúc. Očividne bol vzduch čistý, keď sa rozhodli ísť do vnútra... Veril som im inštinktom a aj tomu, že nás neviedli na smrť.

Po prekročení prachu nás čakali akurát tak chladné kamenné steny, zužujúce sa do malého koridoru. Bol to nepekný fakt, keďže už takto sme sa nezmestili všetci naraz do útrob domu, nie to ešte do tej malej chodby. Na šírku mohla mať tak dva metre, čo sa v tejto chvíli nejavilo byť dostatočné.

„Asi bude najlepšie, keď pôjdeme dopredu v skupinách než všetci naraz," prehovoril v tichosti Rudias, dívajúc sa do tmavej chodbičky.

„Súhlasím," prikývol Don.

„No a keďže sme prišli ako poslední, tak teraz pôjdeme ako prví," ponúkol sa Rudy a následne sa otočil na šedého Rongholda po jeho boku: „Že zlatíčko?"

Katie sa s našponovanými ušami pohla dopredu, nezabúdajúc ho pritom telom buchnúť do ramena. Rudiasa tento nevinný pohyb odhodil do strany, skadiaľ na ňu s úsmevom zdvihol hlavu. Stavil by som sa, že mal na jazyku nejakú trefnú poznámku, no vedel lepšie ako sa nechať zlákať svojou pojašenou stránkou. Preto sa za Katie poslušne vybral v tichosti, doháňajúc ju v rýchlych krokoch. Zvyšok ich skupiny nasledoval a čoskoro zmizli skorej, než sme vôbec stihli dačo povedať.