DUST [SK]

8. Kapitola - Bolestivé rany

„Dýchaj. Dýchaj a zamier. Nič iné pre teba neexistuje. Zameraj sa len na cieľ a vystreľ."

„Ja ti prisahám, ak mi to povieš ešte raz, nevystrelím na ten terč, ale na teba!"
Mala som ho chuť zabiť. Povedal mi to už minimálne dvanástykrát, poznala som tie slová naspamäť a ich účinok vo forme pomoci dávno vyprchal. Namiesto toho ma len a len nasierali, čo malo za následok moje ešte viac mizernejšie výsledky.

„Pri tvojej presnosti by si ma netrafila, ani keby som stál meter pred tebou," smial sa nahlas Rudias. Momentálne sme tu boli len my dvaja a ako som sa pred chvíľou dozvedela, o chvíľu by mal prísť aj Fredo.

Jeho slová sa rovnali neprestajnému prilievaniu palivu do ohňa – v tomto prípade mojej trpezlivosti. Iritovaná jeho celou osobou, som sa naňho otočila a spolu s týmto pohybom som presmerovala aj cieľ pripraveného luku. Jeho ostrý šíp mieril teraz priamo na jeho hruď, a tak som sa ho so sladkým úsmevom spýtala: „Chceš to skúsiť?"

„Neblbni a strieľaj," povedal monotónne, no po mojom nadvihnutom obočí v rýchlosti dodal: „Na terč! Samozrejme, že nie na mňa, ženská jedna! Na terč!"

So smiechom som venovala Rudiasovi žmurknutie, a potom som sa obrátila naspäť k pôvodnému terču. Znova som zamerala na jeho stred, pevne rozhodnutá ho trafiť. Muselo mi to už konečne vyjsť... Prišli sme sem hneď po raňajkách a odvtedy sme trénovali. Vystrieľala som desiatky šípov, ale ani s jedným som sa netrafila do stredu terča. Niektoré išli mimo obodovanej plochy a iné sa nezapichli ani len do jeho okrajov. Chcela som ten stred trafiť asi tak veľmi, ako sa topiaci túžil nadýchnuť.
Zhlboka som do svojich pľúc nasala vzduch a s prižmúrenými očami som pozorovala cieľ dopadu. Prsty držiace šíp som roztvorila v tom istom momente, ako sa za mnou v tesnej blízkosti ozval Fredov hlas: „Trochu viac doľava."

Povedať, že som to nečakala, by bolo podcenenie situácie... Bola som plne sústredená, takže som nevnímala svoje okolie a jeho hlas mal priam katastrofálne následky. Mojim telom mierne trhlo, načo šíp, ktorý som vystreľovala, zmenil svoju trajektóriu letu, a tým aj miesto dopadu. Pristál oveľa horšie ako keď som včera strieľala prvýkrát.

„Ja. Vás. Doslova. Nenávidím!" frustrovane som vyhŕkla, pričom som im nezabudla venovať svoj naštvaný pohľad. „Ako sa dá pri vás niečo robiť?! Nemôžete chvíľu držať huby?!"

„Ale zlatíčko, nemôžeš sa na nás hnevať. My sme predsa tí najlepší učitelia v okolí," ujal sa slova pyšne Rudias. „Musíš si to užívať, pokiaľ môžeš. Patríš medzi pár šťastlivcov, keďže mi nikdy netrénujeme ľudí."

„To ste ako nikoho predtým neučili? Prečo potom cvičíte mňa? A ako sa teda môžete nazývať tými najlepšími učiteľmi, keď ste nikdy nikoho netrénovali?!" Nedávalo mi to zmysel a o to viac som chcela odpovede. Chápala som, že momentálne som nemohla cvičiť s mojou skupinou kvôli zraneniu, ale prečo ma učili oni? Určite je v Cinder City veľa iných bojovníkov, ktorí by ma mohli učiť a predovšetkým takých, čo to mali v popise práce.

„My -no ja- som to navrhol a ostatní súhlasili. Si naša spolubývajúca, takže je to naša nepísaná povinnosť naučiť ťa lepšie bojovať, strieľať a všetko čo k tomu patrí. Plus, teraz nemáme naplánovanú žiadnu akciu, takže máme veľa voľného času," oboznámil ma so situáciou Rudias a Fredo mu prikyvoval na súhlas.

„Vy teraz nemusíte nič robiť?" opýtala som sa ich prekvapene. Vždy tu bolo niečo, na čom sa dalo pracovať a každý mal predsa nejaké povinnosti... Prečo by oni nemuseli nič robiť?

„Nikde si o nás nič nepočula?" spýtal sa obdivuhodne Fredo a po mojej nesúhlasnej odpovedi pokračoval, „Chodíme len na špeciálne akcie. Keď sme tu, je len na nás, čo budeme robiť. Ja, Rudias, Ben, Isaac... Všetci sme v Cinder City dlhšie ako šesť rokov. Zažili sme si toho spolu mnoho - pády, zranenia, víťazstvá, všetko čo ti len napadne. Bojujeme spolu bok po boku a patríme medzi najlepších – my sme tí najlepší. Preto normálne ľudí neučíme. My bojujeme, taktizujeme, získavame..." dopovedal a ja som sa nestačila čudovať. Vôbec som o tom ani len netušila. Bolo mi jasné, že nepatrili medzi amatérov, ale že boli najlepší? To by mi nikdy nenapadlo. Zaujímavé na tom taktiež bolo, že jeho slová nezaváňali veľkým egom, či samochválou... Pre nich to jednoducho musel byť fakt, ktorý oni žili každý deň.