DUST [SK]

7. Kapitola - Kiwoca Evila

„Ďakujem pani doktorka. Za všetko," lúčila som sa s doktorkou Novocar, i keď som vedela, že toto rozhodne nebolo naše posledné stretnutie. Pred pár hodinami mi zdelila tú najúžasnejšiu správu a ja som sa od vtedy nevedela prestať usmievať. Konečne nastal deň, kedy som mohla opustiť nemocnicu.

„Nemáš vôbec začo Katie. Dávaj si na seba pozor a ak budeš čokoľvek potrebovať, dôjdi za mnou," hovorila s milý úsmevom, ktorým rada a často obdarúvala svoje okolie.

„Pokúsim sa urobiť čo je v mojich silách!" Nevinne som mykla ramenami a s hlasným pozdravom som rýchlo smerovala k dverám, dbajúc na moje menšie obmedzenie.
Zranenie sa mi na nohe každým dňom hojilo, najmä aj vďaka zázračným obkladom z rastliniek, ktoré mi doktorka Novocar robila každý deň. Pri mojom odchode mi taktiež nezabudla dať rastlinu, ktorej výťažky mali pomôcť môjmu zraneniu pri rýchlejšom uzdravovaní. Stehno mi však stále zdobili nepekné stehy, no svoju funkciu spĺňali. Dostala som upozornenie, aby som nebehala a ani nerobila žiadne prudké pohyby, lebo by sa mi mohli roztrhnúť, čo som rozhodne nechcela. Takže, žiadny beh, razantné pohyby, ani prílišné zaťažovanie nohy neprichádzalo do úvahy.

Pomaly som si krívala uličkami Cinder City, vsávala do seba jeho podmanivú atmosféru a vychutnávala som si čerstvý vzduch. Už z diaľky som uvidela známy dom, kde som prebývala. Delilo ma od neho niekoľko budov, spomedzi ktorých bol nepochybne ten najväčší. Stále som neprišla na to, akú úlohu zohrávali moji spolubývajúci v tomto meste, no pouliční zabávači očividne neboli...

Vo svojej jasnej ceste som postúpila o dva domy bližšie, keď som si všimla otvorených vchodových dverí. Po skrátení vzdialenosti na jeden dom, som započula hluk. Prekvapivo-neprekvapivo, vychádzal z domu, kam som mala namierené. Moje uši zaregistrovali niekoho kričanie, ale aj smiech, ktorý neznel humorne ani z tejto diaľky. Bol pretkaný sarkazmom, vlnou nebezpečenstva a štipkou neveselého pobavenia. Pokiaľ som si vedela vyvodiť toto všetko len z obyčajného smiechu, tak som si ani nechcela predstaviť, čo sa tam muselo diať...

Bola som skoro pri dome, keď som uvidela letiaceho muža pristáť na zemi. On z toho domu skutočne vyletel... Prekvapene som zastala a s pootvorenými ústami som sa striedavo pozerala na nehybného muža na zemi a otvorené dvere, z kadiaľ práve vyfrčal. Netušila som, či vo mne prevládala viac nechápavosť alebo prekvapenie z danej situácie...

Hlasný smiech prerušil moje zmätené myšlienky, čím ma znovu vtiahol do vnímania reality, a tak som sa opäť vykročila vpred. Prekročila som muža ležiaceho tri metre od vchodu a s nemou hrôzou v očiach išla ďalej. Nedostala som sa však ďaleko, pretože som zastala hneď na začiatku miestnosti. Myšlienky mi hlavou prúdili jedna za druhou a ja som si želala, aby som tu nebola. Boli tu všetci moji spolubývajúci a jeden neznámy chlap. Pán Tichý stál opretý o stenu s jednou nohou pokrčenou v kolene a s kamennou tvárou sa prizeral na dianie pred sebou. Rudias sedel na stoličke s nohami vyloženými na stole a na perách mu svietil úškľabok. Pán Škrtič a ten posledný, stáli pri neznámom hosťovi. Mužovi, s hrubým lanom obtočeným okolo svojich spojených zápästí, ktoré boli našponované vysoko nad jeho hlavou pomocou povrazu. Zeme sa dotýkal len špičkami svojich topánok, kvôli čomu sa jeho zápästia sfarbili do podráždenej červenej farby. Mal roztrhnuté obočie a na tvári sa mu začala črtať škaredá modrina po isto tvrdom údere. Po čele mu stekali kvapôčky potu, zatiaľ čo v očiach sa mu črtal číry strach.

„Čo robíte?" prerušila som ich očividnú formu zábavy a zároveň som im dala vedieť o svojej prítomnosti.
Predtým, než sa na mňa pozreli, si vymenili pohľady, z ktorých som nevedela nič vyčítať. Nakoniec som mala na sebe pozornosť všetkých, dokonca aj vystrašeného muža a zrazu v miestnosti zavládlo hrobové ticho.
„Niečo som sa pýtala!" povedala som hlasnejšie, keďže stále žiadna odpoveď neprichádzala.