DUST [SK]

37. Kapitola II. časť - Po stopách mapy

Už z diaľky som rozoznal siluetu jej malej postavy. V rukách držala luk, ktorý bol oveľa mocnejší, než vedela a taktiež nepochybne väčší ako ona sama. Dobre som si uvedomoval, aké bolo pre ňu neskutočne ťažké len samotné natiahnutie tetivy, nieto ešte popri tom mieriť na cieľ. Chcel by som jej pomôcť, ale nemohol som. Musela na to prísť sama. Potrebovala sa naučiť vžiť s tým lukom, začať ho vnímať ako časť svojho tela. To malé, no zato sakra pevné lanko, bude musieť natiahnuť prinajmenšom ešte stokrát, aby sa jej to nezdalo byť také ťažké, ba miestami až priam nemožné. Aby jeho používanie nebrala ako prekážku, ale namiesto toho ho poňala ako samozrejmosť.

Bol som od nej vzdialený už len na pár metrov, pričom som zreteľne mohol počuť ako si popod nos šomrala nadávky. Z jej úst vychádzali prekliatia snáď všetkého druhu, pričom ich smerovala -ako povedala- na ten prekliaty luk; seba; mňa; ale aj na chalanov. Neprestávajúc preklínajúc svet navôkol, urobila prudký nádych, opäť odhodlane naťahujúc tetivu luku.

„Viac doprava," prehovoril som na ňu v momente, keď chcela vystreliť. Žiaľ o mojej prítomnosti nevedela, a tak to aj dopadlo. Šíp vyletel na úplne inú dráhu, než pôvodne Katie zamýšľala a terču sa úspešne vyhol s niekoľko metrovým, poctivým oblúkom.

Neprešla snáď ani sekunda a jej výrazné zelené oči boli v momente zabodnuté do mojich, v ktorých sa odrážalo pobavenie. Dívala sa na mňa s hnevom tak veľkým, že sa jej dokonca na čele vytvorili jemné vrásky z toľkého usilovného mračenia sa na moju osobu.
Nahlas som sa zasmial, neodpúšťajúc si poznámku, ktorá ma svrbela na jazyku, i keď som vedel, že to malé tornádo predo mnou sa naštve ešte viacej: „Aj tak by si ten terč netrafila. Celá ruka sa ti trasie už len pri tvojej snahe udržať tú tetivu napnutú..."

„To nie je pravda!" ihneď pobúrene oponovala. Presne ako som očakával... „Ak by si ma nebol prekvapil, trafila by som sa!" snažila sa na mňa zvaliť vinu, prekrižujúc si ruky na hrudi.
Jej zamračenie sa v procese prehĺbilo ešte viacej a mňa by neprekvapilo, ak by si o chvíľu aj dupla nohou, na znak jej pravdy-nepravdy.

Zohol som sa, zdvíhajúc zo zeme jeden zo šípov a bez slov som jej ho podal, načo mi ho z ruky doslova vytrhla. Neboli potrebné slová, pretože dobre vedela, čo mala robiť a ja som už len sledoval.
Opakovala presne ten istý postup ako pred chvíľou a rovnako tak sa jej triasla aj ruka, ktorou zvierala dve najhlavnejšie veci. Ona sa ale nevzdávala a ďalej s odhodlaním mierila na cieľ. Avšak už teraz som vedel povedať, že tu nebola žiadna šanca, aby sa trafila do stredu. Nestabilná ruka jej k tomu nepresnému miereniu nijako nenapomáhala...
V tejto chvíli mala čo robiť, aby udržala luk pripravený na výstrel, nie to ešte poriadne zamieriť na cieľ. S chalanmi mala tréning len niekoľko hodín dozadu, čo ju muselo poriadne vyčerpať, ale aj tak sa snažila nedať nijako najavo svoj jasný nedostatok energie. Vždy bola priebojná, lenže aj veľmi tvrdohlavá a mne bolo jasné, že mi nikdy nedá dobrovoľne za pravdu. Nikdy sa nevzdá.

Nestál som od nej ďaleko. Mohli nás deliť tak tri metre, na ktoré mi stačili presne tri dlhé kroky, aby som sa k nej dostal. Stál som v jej tesnej blízkosti – boli to nepatrné milimetre, oddeľujúce naše telá, no aj tak som ich nespojil. Cítil som ako sa celá napla, ale rozhodol som sa na to nereagovať. Namiesto toho som uchopil do obidvoch dlaní časti luku, obaliac tak Katie svojimi telom. Prsty som bez najmenších problémov obtočil okolo jej menších a pevne ich uzavrel. Snažila sa svoje zovretie povoliť, vystreliť šíp, ale ja som ho spoločne s jej prstami pevne držal a ona tak nemohla spraviť absolútne nič. Ruka sa jej vďaka môjmu podopretiu prestala v okamihu triasť a aj jej telo sa začínalo postupne uvoľňovať.

„Prečo stále trénuješ, keď ti tvoje telo dáva jasne najavo, že potrebuje pauzu?" spýtal som sa jej tichým hlasom, stále neuvoľňujúc zovretie. „Mala by si počúvať svoje telo. Ono ti povie najlepšie čo potrebuješ."