DUST [SK]

21. Kapitola - Rozptýlenie

Z pohľadu Isaaca

Spala tak pokojne...
Už vyše dvoch hodín ležala bez pohybu, nútiac ma byť na pochybách, či ešte vôbec dýchala. Pre istotu som jej sem-tam skontroloval pulz, no našťastie som ho vždy nahmatal. Bol pravidelný, ba priam ukľudňujúci oproti tomu, čo sa dialo len pred niekoľkými hodinami. Vtedy som mal miestami pocit, že skolabuje.
S veľkou pravdepodobnosťou sa bude po prebudení cítiť takisto na hovno, kvôli čomu som mohol len dúfať v jej kľudný spánok aspoň na niekoľko ďalších hodín. Nepomohol som jej na začiatku a nebudem jej vedieť pomôcť ani teraz, keďže na niektoré veci bol potrebný iba čas. Veril som, že prídu veci, ktoré jej bolesť prebijú.

Opatrne som sa odtiahol a pozrel sa jej do tváre, kde sa stále črtali stopy sĺz. Od toľkého plaču ju mala mierne napuchnutú, ale aj napriek tomu jej to na kráse neubralo. Stále bola dych berúca. So svojim nízkym vekom bola tak prekliato mladá a nevinná... Na rukách mala krv, no nevinnosti mala stále na rozdávanie. Predstavovala všetko, čo ju na tomto mieste mohlo vyjsť až príliš draho: mladosť, krásu, nevinnosť, ženskosť, neskúsenosť...

Nebol som od nej starší o veľa rokov, no niektoré rozdiely boli priveľké. Cinder City ju už vyšlo draho a to sem prišla len pred niekoľkými mesiacmi. Prešla si situáciami, ktoré nemala nikdy zažiť. Videla veci, ktoré mali zostať pred jej očami navždy skryté. Poznala vzácne tajomstvá bez toho, aby si toho bola vedomá... Také, pre ktoré sa zabíjalo. Stačilo, aby niekto nadobudol čo i len malé podozrenie a ona by sa automaticky ocitla na hrane smrti. Už len preto bolo dobré, keď si určité veci neuvedomovala. Malo to svoje negatíva, aj pozitíva. Niekedy bolo lepšie, keď človek určité veci nevedel, no potom tu boli chvíle, kedy to mohol využiť vo svoj vlastný prospech. Bolo to niečo, čo malo silu zabíjať a zachraňovať životy v tom istom čase.
Ťažko som si povzdychol, rozmýšľajúc, kam nás táto cesta zavedie. Okolnosti sa čím ďalej, tým viac komplikovali. Vtrhla do našich životov nečakane a ja som mohol len dúfať, že ju to nezničí.

Odtrhol som pohľad od jej kľudnej tváre a s ďalším ťažkým výdychom som vedel, že bol čas vrátiť sa naspäť do reality. S Katie v náručí som sa začal stavať na nohy, čo bolo celkom náročné, keďže som sa ju snažil nezobudiť. Nakoniec sa mi to ale podarilo z jej strany len s minimálnym zamrvením, čomu som sa potešil. Pretože posledné čo som chcel, bolo, aby sa zobudila takto skoro.

Prechádzal som cez mesto a vyhýbal som sa najviac zaľudneným uličkám, neželajúc si, aby nás videlo veľa ľudí. Netúžil som po zvedavých pohľadoch, ani po zbytočnom šepkaní.
Zaniesol som ju až do postele, kde som ju opatrne uložil. Vyzul som jej topánky a prikryl jemnou dekou, zatiaľ čo ona pokračovala v nerušenom spánku.

„Isaac!"

Vyčerpane som vydýchol, keď som započul Benove volanie. Nemohlo prejsť ani päť minút odkedy som sa vrátil a už ma niekto potreboval... Niekedy som mal pocit, že som tu snáď nikdy nemal pokoj. Stále sa muselo niečo diať, s neprestajnou potrebou vybavovania a riešenia vecí. Na jednu stranu som to mal rád, lebo som sa ani raz nenudil, mávajúc svoje dni vždy pestré. Avšak potom tu boli okamihy, kedy som to vyslovene neznášal. Liezlo mi to na nervy v každom smere, keďže som nemohol ani na chvíľu vypnúť. Musel som neprestajne robiť rozhodnutia, bez ohľadu na to, či som chcel alebo nie. Na moju smolu, čím viac som sa snažil mať kľudnejšie dni, tým viac som ich mal chaotické.

Nechcel som riskovať, že sa Katie prebudí, a tak som sa potichu odobral za Benom. Vyšiel som z izby v momente, keď do nej on chcel vkročiť.

„Cúvaj," povedal som tichším hlasom, zavierajúc dvere.

„Ako je na tom?" zaujímal sa.

„Zaspala od vyčerpania," jemne som pokrútil hlavou. „Čo si chcel?"