DUST [SK]

5. Kapitola - Bludisko

Rudias – jediné meno, ktoré som sa dozvedela. Nie že by sa mi rozhodli predstaviť, to ani náhodou... Zistila som sa ho len vďaka tomu, že ho jeden z mojich nových spolubývajúcich oslovil menom. Bolo to pekné a zároveň zaujímavé meno, no nebola to jediná zaujímavosť, ktorou oplýval. Myslím, že každý si pri prvom pohľade naňho všimol hlavne jeho vlasy. Rozliezali sa snáď do všetkých strán, pričom vyzerali ako zničené hniezdo neposedného vtáčika. Ich ryšavé sfarbenie nepochybne kričalo všade navôkol svojou nezvyčajnou farbou. Modré, ľadové oči v sebe skrývali neposedné iskričky šibalstva. Pri pozorovaní mi neušla ani jeho výška, ktorá sa dala zaradiť medzi priemernú. Nebol najvyšší, ale rozhodne bol vyšší odo mňa.

Všetko svoje podrobné skúmanie som stihla urobiť zatiaľ čo som sedela na posteli a sledovala, ako sa Rudias snažil otvoriť svoju skriňu. Neustále si mrmlal popod nos nadávky a nezabúdal ju preklínať všetkými spôsobmi, aké mu pravdepodobne prišli na um.

„Máš s tým zase problém?" spýtal sa ho Pán Škrtič, čím ma vyviedol z môjho chybného omylu. Vďaka svojej nehybnej polohe, s akou ležal na posteli, s rukami prekríženými za hlavou a zavretými očami, som predpokladala, že bol v hlbokom spánku.

„Áno, zase," zvýraznil posledné slovíčko a zlostne pomykal zámkom, avšak bezúčinne. Očividne skriňa stále vyhrávala ich tichú vojnu...

„A chceš s tým pomôcť?" pokračoval ďalej vo vypytovaní sa. Jeho hlas bol kľudný, miestami až monotónny, čo sa javilo ako prilievanie benzínu do ohňa. V tomto prípade do Rudiasovej trpezlivosti.

„Mám to pod kontrolou."

Opäť som si pripadala ako v nejakom zlom sne, kde som si pri tichom sledovaní týchto dvoch spytovala snáď celý svoj život. Jeden sa snažil asi o spánok, no pritom si nenápadne robil srandu z jeho spolubývajúceho. Spolubývajúceho, ktorý sa komicky snažil otvoriť zaseknutý zámok. Nie, toto sa rozhodne nedalo len tak vymyslieť a ja som sa prichytila pri premýšľaní nad ich povolaním. Podľa tejto situácie to vyzeralo na nejakých dobrých pouličných zabávačov, avšak jediné, čo nesedelo, boli ich enormné svaly, ktorých každý z nich mal neúrekom. Žilami mi prúdila zvedavosť – chcela som vedieť akí boli zvyšní dvaja, no zároveň som bola rada, že tu neboli. Odišli totiž chvíľu po ich príchode bez toho, aby niečo povedali a odvtedy som ich nevidela.

„Kurva!" zanadával si naštvane Rudias a päsťou buchol do skrinky, na čo sa pánovi Škrtičovi mierne zdvihli kútiky úst v náznaku pobavenia a následne sa vyšvihol na nohy. Pár dlhými krokmi prešiel ku skrinke, kde si chvíľu zaujato obzeral zámok, pokrútil hlavou a spoza opasku vybral dlhý nôž s hrubou rukoväťou.

„Čo ideš rob-," Rudias sa spýtal v panike hneď, ako si všimol nôž, ale zároveň príliš neskoro. Rukoväť noža s veľkou silou narazila do najslabšej časti zámku, ktorý povolil. Nie však spôsobom, akým chcel Rudias...

„Ďakujem! Fakt Dík! Keby som si ho chcel rozbiť, urobím to sám," mierne hysteričil, a pritom rozhadzoval rukami všade okolo seba.

Jeho pomocník jednoducho prikývol hlavou, pričom sa tváril, ako by za svoj čin naozaj dostal pochvalu a nie spŕšku sarkazmu. So spokojným výrazom tváre sa vrátil naspäť do postele, kde si ľahol presne do rovnakej polohy v akej ležal predtým. Rudias si neprestajne mrmlal popod nos nadávky, avšak teraz nie nad zaseknutým, ale rozbitým zámkom.

Čo sa to tu práve stalo? Priala by som si, aby sa mi v očiach črtala nechápavosť, no obávala som sa, že jediné, čo sa v nich ukrývalo, bolo zdesenie. Ak sa dvaja z nich chovali takto, ako sa budú správať zvyšní dvaja? A všetci dokopy? V hlave sa mi začali odohrávať všetky možné scenáre - snáď aj tie, ktoré neboli možné a ja som pri všetkých tých predstavách nahlas, vyčerpane zastonala.